Lekcie pokory

Týždeň po skončení komunálnych volieb som spoločne s budúcimi politológmi na Prešovskej univerzite analyzoval priebeh kampane, konečné výsledky a naostatok pokúsil sa aj prejudikovať dôsledky, ktoré môžu ovplyvniť chod niektorých slovenských samospráv v ďalšom štvorročnom období – či už v krajských alebo aj okresných mestách, obciach. Nesporne, v dialógu sme dospeli k jednému – ani najpresnejší prognostici, resp. najuznávanejší politickí komentátori či politológovia nečakali to, čo sa v konečnom dôsledku stalo – obrovských prekvapení bolo viac než dosť.

Koniec koncov – skepsa tých, ktorí využívajú len svoje aktívne volebné právo (teda chodia len voliť) sa od volieb k voľbám neustále prehlbuje. Zlá ekonomická situácia, strach o stratu práce, čoraz častejšie kauzy politikov, svojvôľa a arogancia zákonodarcov, pomalá a málokedy dôveryhodná justícia, exekútorská šikana, zvýšená miera korupcie – to sú všetko faktory, ktoré sa podpisujú pod vôľu voliča voliť. Ten sa stáva k politike apatickým partnerom – frustrovaný, konsternovaný, skeptický, deprimovaný, politikou sklamaný, skleslý a unavený… Jeho postoj k občianskemu právu (nie povinnosti) – voliť – je čoraz nedôveryhodnejší.

K volebným urnám sa napokon unúval a volil z „trucu“ – volil nie podľa straníckej príslušnosti, ale kandidátovej nezávislosti. Hoci aj v tomto prípade si môžeme klásť otázku – kto je vlastne nezávislý? Ten, čo opustil stranu mesiac pred voľbami, alebo ten, ktorý sa hanbí za svoju stranícku knižku a pragmaticky vsádza na naivitu voliča, ktorý si ho nepreštuduje? Jedno ako. Tak ako mesiac pred tým v Českej republike, aj u nás žali úspech predovšetkým nezávislí kandidáti. Spomedzi strán dominovala vládna strana, ale ruku na srdce – nie je to Pyrrhovo víťazstvo ? Smer stratil tri svoje krajské mestá, v Bratislave, Prešove i Trnave bývalí primátori pozície neobhájili.

V Trnave dokonca vyhral nezávislý kandidát s jediným billboardom. Kampaň absolvoval bez svojho širokého volebného tímu a iba na bicykli. Žiadna iná agitácia, no Trnavčanov upútal už len svojim hipsterským vzhľadom. Pripomenul mi úspech Jona Gnarra, ktorý sa uchádzal o post najseverskejšej metropoly – Reykjavíku na Islande pred štyrmi rokmi. Ešte v roku 2008 bol Island jedným z najprosperujúcejších štátov vďaka kasínovému kapitalizmu. Do tej doby poskytovali banky pôžičky každému, kto si o nich zažiadal. Nové peniaze si obstarávali nesplniteľnými sľubmi úrokov holandských, britských a nemeckých vkladateľov. Neoliberáli tlieskali a skladali poklony. Lenže už o rok sa Island ocitol na pokraji bankrotu. Zlaté časy sa skončili. Dlhy troch najväčších peňažných ústavov 16-násobne prevýšili islandský ročný hrubý domáci produkt. Islandská koruna stratila voči euru dve tretiny hodnoty. Národ schudobnel – platy, dôchodky, úspory sa výrazným spôsobom stenčili. Island sa dostal do situácie, v ktorej je de facto aj Slovensko.

V roku 2010 si sklamaní obyvatelia Reykjavíku povedali chceme zmenu. Ale koho voliť? Tých, ktorí sa pri koryte neustále striedajú alebo dať šancu niekomu novému. Situáciu využil známy komik Jon Gnarr – bývalý taxikár a klaun z televíznych relácii pre deti. Založil si stranu – Najlepšia strana, V kampani sľúbil, že zaobstará do ZOO nového ľadového medveďa, že na letisku v Keflavíku otvorí prvý severský Disneyland, že pri každom bazéne bude dostatok ručníkov, že parlament bude do roku 2020 bez drog a farmári z vidieka si budú môcť brať do hotelov aj svoje ovce. Do koalície pôjde vraj len s tým, kto videl minimálne 5 dielov amerického seriálu Špina Baltimoru. A aby presvedčil, že svoje morbídne nápady myslí vážne, dodal, že skrytú korupciu nahradí verejnou. Samozrejme, každý bral programové sľuby ako klaunov úlet. Lenže Jon Gnarr voľby suverénne vyhral a komédia sa skončila. Stal sa primátorom mesta s 320 000 obyvateľmi.

Stratégiu mu nakoniec pripravil tím vysokoškolských učiteľov a odborníkov z praxe – Gnarr prepustil 80 úradníkov, zmrazil časť investícií, vypracoval motivačný systém. Vymohol si štátne záruky, zo správnych rád pdonikov vylúčil politických nominantov. Keď odchádzal na služobné cesty, médiám odkazoval, že ide len na výlet poriadne si užiť. Stal sa tak populárnym, že sa s ním rad radom fotili majitelia veľkých koncernov, najväčší úspech zožal v Číne. Reykjavík šiel ekonomicky opäť hore. V júni sa konali na Islande opäť komunálne voľby. Keď sa ho novinári pýtali, s akým programom pôjde tentoraz, pousmial sa – „Do akých volieb? Ja už do žiadnych nejdem“. A pripojil vtip o krajine, v ktorej rastú stromy ako sa rodí šafránu: „Viete ako sa Islanďan dostane z hustého a temného lesa? Prebudí sa“…

Frustrovaní Islanďania začali opäť veriť politike. Jon Gnarr, trpiaci dyslexiou s poruchami koncentrácie, ukázal, že pozitívny význam slovu politika sa dá vrátiť aj formou akou sa prezentoval on štyri roky. Možno ho bude nasledovať aj trnavský novozvolený primátor Bročka, možno sa slovenský volič opäť vráti k urnám s tým, že voliť je právo a nie povinnosť. Že nebude voliť z trucu, nebude voliť menšie zlo, ale bude voliť niekoho, kto to myslí vážne bez akéhokoľvek bočného úmyslu.

• V ďalšom mojom blogu sa už čoskoro dočítate o tom, prečo to bude mať primátorka Prešova Andrea Turčanová veľmi ťažké a prečo ženy do politiky patria, ale na Slovensku úspešné nie sú.