Založ si blog

Som cholerik a . . . . . (Doba jedová 1)

Už dlhé mesiace nosím v hlave myšlienku, ktorú by som rád zvečnil aj na papier. Teda sprvoti do blogov a neskôr už v beletristickejšej korektorom upravenej forme do knižného prevedenia, aby som sa kedykoľvek v prípade opätovného zníženého vnímania pokory, vrátil naspäť nohami na zem a možno ukázal ďalším, že nič nie je v živote nemožné. Ani v boji s vlastným ego, ani pri hľadaní vlastnej životnej cesty a koniec koncov ani pri prekonávaní tých najťažších prekážok. Lebo – priznám sa, niekedy zbytočne a neodôvodnene lietam v povetrí vlastnej samoľúbosti, istej dávky narcizmu a egoizmu. S nosom, do ktorého raz dva naprší.

Ale aby som sa najprv predstavil, som cholerik par-excellence (silný vzruch, slabý útlm emócií), údajne najhoršia charakterová črta spomedzi všetkých štyroch. Naproti tomu, takí sangvinici sú šťastní ľudia, lebo síce aj oni majú silný vzruch, ale aj silný útlm. Tak ako rýchlo vzbĺknu, tak rýchlo dokážu v sebe uhasiť oheň hnevu. To my – cholerizmom – nasiaknutí od päty až po korienky vlasov nevieme a nedokážeme. Ešte horší prípad je, keď ani nechceme. Teda – vytočíme sa raz dva, ale trvá nám hodnú chvíľu, kým malichernostiam nájdeme koreň veci a zistíme, že sa hneváme úplne zbytočne. Medzitým samozrejme spálime niekoľko mostov, aj najlepších priateľov dostaneme psychicky na dno a kam vstúpime, tam už tráva len sotva porastie. Proste, keď rúbeme, triesky lietajú každým smerom.

Navyše, keď pri narodení stálo trinásť sudičiek pri kolíske . jedna z nich ma obdarovala nekontrolovateľnými výbuchmi. Tie pre istotu striedam s hnevom, priznávam, sem tam so závisťou, podozrievavosťou a miestami zníženou dávkou prajnosti. To len, aby som nevyšiel zo stereotypu. Tak napríklad, rozčúli ma červená na semafore, či dlhý rad pri pokladni v obchode, pracovná lajdáckosť a liknavý spôsob života – v štýle: veď to sa spraví. Pritom som si vedomý, že každý má určené svoje tempo života a pracovné danosti. Jednoducho, chcem mať všetko hneď a zaraz. A pod kontrolou. Ak niečo nesedí, znervózniem. Nie sú to však zďaleka jediné znaky môjho nie práve najpríjemnejšieho správania. Môj život je sinusoida. Viem zabaviť spoločnosť humorom a byť stredobodom pozornosti, ale na druhej strane, ľudia niekedy pre istotu a pre pokoj „v rodine“ odo mňa bočia, zamknú i ústa a nechajú na sebe vyskúšať moju slovnú výbušnú pyrotechniku. Z môjho výrazu tváre častejšie čítajú stres, strach, mrzutosť, nepohodu, rozkolísanosť, vážnosť. Aj keď vnútri možno panuje spokojnosť. To som proste ja. Človek zväčša nepokojný a nespokojný, ako na ihlách. Predpokladám, že moje konanie a správanie ovplyvňuje aj veľmi nepríjemná mániodepresia. Ale túto diagnózu mi zatiaľ žiaden lekár nevyvrátil, ani nepotvrdil. Možno preto, že som u žiadneho experta ani nebol.

Tento môj osobnostný profil rozhodne nie je závideniahodný – nech sa snažím, čo to dá. Nedokážem byť dobrým hercom. Vydržím sa premáhať len chvíľu. Áno, dostával som a stále dostávam rady: navštív psychológa, počítaj do desať, kým niečo povieš. Skús najprv rozmýšľať, až potom hovoriť. Veľa vecí ma mrzí a viem, čo mi aj chýba. Pokora. Ale ako sa k nej dostať? Cesty sú rozličné, niektoré kľukaté, niektoré rizikové, no žiadna nebola bezproblémová. Nezvolil som si teda žiadnu, aj keď som chcel, ale chýbala mi buď pevná vôľa, alebo ma zlomila lenivosť, pohodlnosť a navyše som prežíval šťastné obdobie, keď mi nič nechýbalo a preto som nič neriešil.

V tom čase som mal skvelú prácu, ktorá bola pre mňa od malička vytúženou métou (komentátor v prestížnej športovej stanici), pôsobil som v komunálnej politike (a plnil svoje ďalšie sny). Cítil som sa ako dr.Jekkyl a Mr.Hyde. Na Slovensku som stál pred kamerou a mikrofónom, rozdával rozhovory slovenským médiám, zúčastňoval sa televíznych besied a učil som sa, ako chutí politika. V Česku presne naopak. Tam som si šiel oddýchnuť a zrelaxovať. Predsa len šport a politika sú dosť diferentné oblasti. Ročne som pri tomto mojom jedinom wellnesse odkomentoval 500-600 priamych prenosov, podieľal sa na editovaní športového spravodajstva, daboval som relácie. Spovedal veľké športové hviezdy. Prežíval som svoj vlastný životný vrchol. Neviem, či sa dalo stúpať kariérne ešte vyššie, nepoznal som hornú hranicu svojich možnosti a schopnosti. Ale cítil som sa plný síl, neuberali mi z nich ani pravidelné cesty medzi Bratislavou, Prahou a Prešovom (v šarišskej metropole som študoval politológiu). Tento bežný cestovateľský kolotoč sa krútil dlhé roky v zrýchlenom móde, ale telo poslúchalo, držalo a rodina bola navyše tolerantná. Hoci nebola, žiaľ, v mojom hodnotovom rebríčku na prvom mieste…

Nemal som žiaden voľný čas. Neuvedomoval som si, že ho kradnem predovšetkým rodine. Nemal som čas na nikoho, na nič, nepoznal som víkendy strávené v rodinnom kruhu. Ísť do kina, do divadla, za kultúrou, na ihrisko, iba tak spoločne na výlet ?  – nepredstaviteľné. Často som prichádzal domov, keď už deti spali, a často som odchádzal, keď ešte spali. Cez telefón som sa dokázal spýtať, aké majú moji krásni potomkovia známky, ako sa im darí v škole, čo majú nové, ale nespýtal som sa nikdy, čo ich trápi. Podobne som nevnímal ani manželkine problémy, na pleciach ktorej bola čoraz ťažšia domáca povinnosť meniaca sa na nepríjemnú rutinu. A z rutiny je zväčša psychická únava. To všetko som prehliadal.

Až prišiel začiatok novembra 2012 – začiatok mojej cesty k zmene a poznaniu pravého významu slova pokora. Tak ako som písal, dlhé roky som nebol schopný hľadať ju sám, na to som bol slaboch. A vyhovovalo mi to. Lenže chodiť s krčahom môžete len dovtedy, …. Cestu k pokore mi napokon ukázal osud – život. Zasiahol v pravý čas, keď som sa už bezhlavo rútil bez ohľadu na vnímanie časopriestoru do hlbokých ruín. Sily dochádzali, už som nebol schopný vnímať trasu, po ktorej som mal predtým s rozvahou a pomaly kráčať a nie letieť – vnímal som iba periférne to, čo som svojim životným štýlom preletel. Študentskú mladosť, zlaté internátne obdobie, mihali sa mi v podvedomí rastúce deti – od plienok, cez prvé zúbky, po prvé pády…to všetko som v živote preskočil a už som nemal čas zastaviť a vychutnať si tie chvíle, ktoré mi čas nechce vrátiť. Rútil som sa rýchlejšie ako ostatní. Tí, čo si život v pokoji užívajú niekoľko rokov, ja som túto krásnu časť a etapu života v zrýchlenom tempe odignoroval. Rútil som sa do stanice, odkiaľ už spiatočný lístok nekúpite. Bola to moja jednosmerka.

Preto som sa rozhodol zverejniť svoj životný príbeh, ktorý sa málokedy končí šťastným koncom. Ten pre mňa vlastne neexistuje, tak ako ani pre tých, ktorí síce možno jednu bitku vyhrajú, ale celú vojnu nie. Áno, píšem o nás, ktorí sme sa zrazu ocitli na hrane priepasti zvanej rakovina…. .

On

11.09.2018

Bol november 2009, krátko po župných voľbách... Môj vtedajší politický bývalý kolega mi pri stole vraví: "Poď, s niekym ťa zoznámim. Chce ti zablahoželať k dobrému výsledku!". Vstal viac »

List pre RTVS na reakciu antilistu RTVS proti pôvodnému listu RTVS. .

16.04.2018

Vážený pán generálny riaditeľ, vážené vedenie spravodajstva... na úvod o mne len toľko: v čase "hlbokej mečiarizácie s priesakom do druhého sľubovaného Švajčiarska (1995-2003)", som viac »

Z denníka ľudáka (1)

11.04.2018

Možno si spomínate ešte na tento status, ktorý uverejnila pred vyše mesiacom bratislavská krajská organizácia Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS) po vražde nádejného novinára a môjho exkolegu viac »

Výstavba obchvatu Bratislavy.

VIDEOKOMENTÁR: Unikátne zábery z výstavby obchvatu Bratislavy

13.12.2018 06:00

Výstavba obchvatu Bratislavy po diaľnici D4 a rýchlostnej ceste R7 sa po prvotnom váhaní rýchlo rozbehla. Pozrite si videokomentár s jedinečnými zábermi.

Andrej Babiš

Európska komisia nemieni dotovať firmy okolo Agrofertu

12.12.2018 22:49

Peniaze sa nebudú vyplácať, kým nebude objasnená situácia okolo možného konfliktu záujmov premiéra Babiša.

Tupolev Tu-160

Ruské strategické bombardéry lietali na Karibikom

12.12.2018 22:23

Bombardéry, ktoré v minulých dňoch prileteli do Venezuely, vykonali desaťhodinový let nad Karibským morom.

obrnené vozidlo

Maďarsko na ochranu trhov nasadilo obrnené vozidlá

12.12.2018 21:32

Spravodajský server Index.hu pôvodne pohyb vojenských vozidiel spájal s podvečerným protestom v uliciach Budapešti.

Jozef Havrilla

Úder pod pás ti dá len ten, kto vyššie nedosiahne....

Štatistiky blogu

Počet článkov: 82
Celková čítanosť: 433152x
Priemerná čítanosť článkov: 5282x

Autor blogu