Lekcie pokory

Môj prvý osobný kontakt so súčasným primátorom Bratislavy prišiel niekedy v januári 2011. Zrýchlenou chôdzou som sa vtedy ponáhľal v studenom počasí po Námestí SNP do Primaciálneho paláca na svoje premiérove mestské zastupiteľstvo, keď som spoza chrbta začul svoje meno. Volal na mňa môj nový kolega, vtedy už bratislavský vicežupan Ivo Nesrovnal.

Pôsobil úplne kamarátsky, hoci nejaký ten vekový rozdiel medzi nami je. Citeľný rozdiel bol aj v skúsenostiach s komunálnou politikou. Ja som bol úplný nováčik, on už pôsobil v Bratislavskom samosprávnom kraji rok na spomínanej pozícii. Cestu sme teda absolvovali spolu a prehodili zopár slov. Neskôr sme sa stretli aj v priamom televíznom komunálnom dueli, hneď dvakrát. Vždy sme si po skončení debaty podali ruky, hoci počas vysielania neboli naše názory na riešenie niektorých situácií úplne rovnaké. A niekedy hral prím aj konfrontačný tón. Už vtedy som sa po mojom odchode z poslaneckého klubu SaS pozeral na veci z ľavého pohľadu, on z pravého….

Napriek inému pohľadu, v zastupiteľstve sme našli niektoré spoločné body a názory, ktoré nás stále spájali. Iva Nesrovnala som si vážil ako šikovného odborníka vo svojej profesii. Z jeho publikačnej bohatej činnosti som čerpal mnohé informácie o trestnom práve ako o systéme, ale predovšetkým trestnoprávnej ochrane v otázkach životného prostredia. Čakal som teda, že aj jeho výkon poslaneckého mandátu bude na top profesionálnej úrovni. Lenže, v tomto som sa zmýlil, lebo časom prišli

NÁZOROVÉ PREMENY IVA NESROVNALA:

PREMENA PRVÁ – OD IDEOLÓGIÍ K NESTRANÍCKOSTI

Už pri našich televíznych dialógoch vysypal kolega, vtedy člen SDKÚ – DS informácie, ktoré sa nezakladali na presnej faktografii a boli vystrelené len tak z boka… Sklamalo ma, že počas štvorročného poslaneckého obdobia sa Ivo Nesrovnal nedokázal ideologicky odosobniť a prenášalo sa to do nepríjemných konverzácií s vtedajším primátorom Milanom Ftáčnikom. Ich osobné útoky boli rušivým elementom každého rokovania.

Keď sa stal Nesrovnal prekvapujúcim víťazom primátorských volieb, cez média odkázal, že bude požadovať, aby sa odhodili stranícke tričká. A tu je prvý problém. Kým bol predsedom poslaneckého klubu SDKÚ-DS, Most-Híd a šéfom finančnej komisie v období 2010-2014, často sa dostával do sporov s primátorom a zbytočnou rétorikou – „veď vy ste nominant Smeru“, kritizoval všetko čo vzišlo z magistrátu. Nesrovnal sa dokonca púšťal aj do samotnej vlády, ktorá novelizovala zákony v prospech primátora (možnosť voľby viceprimátorov primátorom).  Príliš veľa ideologizmov v riešení občianskych problémov prekážalo aj niektorým členom jeho vlastného klubu..Tu nastala prvá názorová premena Iva Nesrovnala – najprv až prílišná upätosť na stranu a jej ideologické smerovanie, teraz politika „bez politiky“. 

PREMENA DRUHÁ – OD POLITICKEJ NOMINÁCIE K TRANSPARENTNÉMU VÝBERU ODBORNÍKOV

Novozvolený primátor odišiel ešte pred voľbami zo svojej materskej strany SDKÚ-DS po tom, čo zistil, že pri spoločných rokovaniach s inými pravicovými subjektmi sa nehovorí o ničom inom, len o „flekoch“, nomináciách, rozdelení kresiel. Preto odišiel zo strany a kandidoval ako nezávislý. Pozoruhodné gesto, ale je to skutočný dôvod? Veď zo strany odišiel hneď po tom, čo mu medové motúzy ťahal pod nos Radoslav Procházka a ponúkal podporu Siete. Potom sa ale situácia nečakane otočila v neprospech Nesrovnala a tak neostávalo nič iné, len ísť do ulíc a zbierať podpisy pod kandidatúru ako nezavislého kandidáta (pritom predvolebné billboardy mal Ivo Nesrovnal už pol roka predtým, že sa uchádza o primátorský post).

Vráťme sa ale k veci. Nesrovnal si stál za svojím, žiadne dohody, žiadne nominácie – výberové konania rozhodnú o tých najlepších, odborne najzdatnejších adeptoch.  Ale ľaľa ho, opäť história Nesrovnalovi protirečí. Na októbrovom zastupiteľstve 2011 sme rokovali aj o pozíciách a výberových konaniach do bratislavských príspevkových podnikov. Nesrovnal vtedy údajne protežoval na post šéfa Bratislavského kultúrneho a informačného centra (BKIS) Pavla Murína. Práve tento moment rozpálil do červena môjho kolegu z klubu SaS Mariána Greksu, ktorý bol členom výberovej komisie. Nesrovnal ho požiadal o pomoc pri výbere toho „správneho a vyvoleného“. „Po prvom kole si na mňa počkal a povedal, aby som rozmýšľal pravicovo,“ tvrdil Greksa. Nesrovnal však označil za nezmysel, že by za neho loboval. „Nesrovnal je klamár a viacnásobný. Klamal v novinách, že nemá kandidáta a že Murín je kandidát SDKÚ,“ vyhlásil Greksa. Podľa neho bol víťaz konkurzu Tomáš Szabo jednoducho lepší a preto za neho hlasoval, hoci ho nepoznal. (zdroj:  http://bratislava.sme.sk/c/6115187/riaditelov-mestskych-organizacii-dnes-nezvolili.html#ixzz3Q6xV1dDi ).

Nakoniec sa žiadne zmeny na postoch riaditeľov mestských podnikov neudiali a skončili sa fiaskom pred verejnosťou. BKIS naďalej viedol Vladimír Grežo. Nesrovnal, tentoraz už v pozícii primátora, zmenil svoj názor – žiadne pretláčanie vlastných ľudí, ale oficiálny konkurz!

PREMENA TRETIA – NEZÁVISLÝ PRIMÁTOR vs MODRÍ SPOLUPRACOVNÍCI 

Dalo by sa čakať, že nezávislý primátor skutočne nebude musieť nikomu skladať žiadne účty politickým stranám, sponzorom z rôznych oblastí (veď na kampaň predsa použil svojich zarobených 200 000 eur!!!), plniť ich podporu, vzájomné predvolebné dohody a že sa po úspešnom zvolení obklopí iba ľuďmi, ktorých dôverne pozná a ktorí nebudú mať žiadnu spojitosť s akýmkoľvek politickým, či investorským subjektom, aby bol tieň podozrenia z netransparentnosti úplne minimálny.

Napokon, väčšina Nesrovnalových voličov v to dúfala, aby politika nemala žiaden vplyv na prácu magistrátu. Možno aj preto dostal Ivo Nesrovnal takú veľkú dôveru a o 10 000 hlasov viac ako vo voľbách druhý Milan Ftáčnik. Od novinárov však dostal jednu nepríjemnú otázku, od ktorej sa odvíja tretia Nesrovnalova premena. „Ako často ste sa stretávali s bývalým predsedom SDKÚ-DS Dzurindom a aké sú Vaše súčasné kontakty?“, otázka trafila respondentovi solar.

„Počet našich stretnutí by sa dal zrátať možno na prstoch jednej ruky. Ani predtým som nebol na úrovni pána Dzurindu, že by sme sa niekde stretávali„. Napriek tejto odpovedi, vznikla vážna pochybnosť. Prečo teda nový primátor obsadil Úrad ľuďmi, ktorí dovtedy pracovali v ansámbli Mikuláša Dzurindu, keď sú ich vzťahy podľa medializovaných informácii takmer nulové?  Odkiaľ pozná Ivo Nesrovnal Dzurindov najbližší a najvernejší tím. Ožíva snáď duch Mikuláša Dzurindu, tentoraz na komunálnom poli? Vybral si Nesrovnal spolupracovníkov sám na základe dobrých skúseností, alebo mu boli kýmsi nadiktované? Ak už v minulosti Nesrovnal spolupracoval s novými zamestnancami Magistrátu na dôležitých postoch, vie to zverejniť ? Nikde som pri monitoringu nenašiel spojitosť Nesrovnala s dotyčnými. A o koho ide?

Už v predchádzajúcom blogu jedného z prispievateľov ste sa mohli dočítať aj o tom, že  MARTIN MARUŠKA je nový riaditeľ magistrátu po Rastislavovi Gajarskom. Už v minulosti pôsobil tento človek na pozícii hovorcu premiéra, teda Mikuláša Dzurindu a po páde vlády šiel za ním ako tieň do pozície vedúceho úradu Ministerstva zahraničných vecí. Pozíciu Ľubomíra Andrássyho (riaditeľ kancelárie primátora) zas obsadila Viktória Jančošeková (aj ona bola a možno ešte je v blízkom vzťahu k Dzurindovi, vtedy ako asistentka a.- to nech rieši bulvár.. ). Dobre informované zdroje z prostredia magistrátu dokonca hovoria aj o ďalších persónach, ktoré radi leštili kľučky Mikulášovi Dzurindovi a ktoré majú dátum nástupu na Magistrát do pracovných pozícií k 1. februáru.

Ivo Nesrovnal na tieto fakty o nezávislosti a straníckej angažovanosti (SDKÚ-DS) svojich spolupracovníkov reaguje strohým: „hrá to len sekundárnu úlohu“. Pýtam sa, čo teda hrá primárnu úlohu, ak je nezávislý kandidát obklopený ľuďmi blízkymi Mikuláša Dzurindu?  Do akej miery je nezávislosť nezávislá?

PREMENA ŠTVRTÁ – VOĽBA NÁMESTNÍKOV A ŤAH Z JEDNÉHO KLOBÚKA 

Nesporne dôležitou kompetenciou nového primátora je výber jeho zástupcov – viceprimátorov. Podobne ako Milan Ftáčnik, aj on využije maximálnu kvótu troch „námestníkov“. Podľa zákona o Bratislave má 60 dňovú lehotu na ich výber, ale už sa v zákulisí hovorí o menách Milana Černého, Ivety Plšekovej a Ignáca Koleka. „S menovaním námestníkov sa nebudem ponáhľať,“ avizoval Nesrovnal ešte koncom minulého roka, keď na ustanovujúcom mestskom zastupiteľstve 11. decembra skladal sľub. Nový primátor podotkol, že si chce najskôr overiť prácu jednotlivých poslancov a vybrať podľa toho tých najvhodnejších. „Funkcia námestníka je totiž dôležitá a mali by ju zastávať ľudia, ktorým ide o dobro Bratislavy.“

Ako si dokáže Nesrovnal overiť prácu jednotlivých poslancov, keď výkon ich mandátu nie je civilným zamestnaním a prvé zastupiteľstvo je 5. februára? Teda len 5 dní pred vypršaním lehoty stanovenej zákonom ? Primátor si môže svojich námestníkov vybrať len zo zvolených poslancov. Prácu všetkých troch predsa dôverne pozná. S Černým a Kolekom sedel v minulom volebnom období v bratislavskom parlamente, s Plšekovou sa pozná z VÚC. Musí teda vedieť, čo táto trojica dokáže urobiť v prospech Bratislavy. A do akej miery tu zohráva úlohu proporcionalita jednotlivých klubov ?  Milan Černý pôsobil v minulom volebnom období ako člen SDKÚ-DS, Iveta Plšeková bola takisto donedávna členkou tejto strany, SDKÚ-DS ju dokonca v roku 2010 nominovala ako svoju kandidátku na post starostky Petržalky. Ignác Kolek je kovaný kresťanský demokrat z Devína, jeden z najväčších kritikov Milana Ftáčnika, možno práve tento faktor hral do kariet Ivovi Nesrovnalovi. Pravda, právo vybrať si vlastných spolupracovníkov v Primaciálnom paláci je vyložene kompetencia primátora, ale je priehľadná v otázke „závislosti“ viac než dosť. 

Poslanci teda naoko odhodili svoje stranícke tričká, zoskupili sa do klubov s názvami bez politických skratiek, teraz je už len na nich ako dokážu spolupracovať s nezávislým primátorom a jeho závislými spolupracovníkmi. Zo strany, ktorá ledva zvláda svoj boj so smrteľnou politickou diagnózou…