Na tú noc nikdy nezabudnem. V živote som ich síce (nezabudnuteľných) prežil niekoľko, ktoré by stáli za osobitnú kapitolu – príjemné, menej príjemné i nepríjemné. Boli také, na ktoré by som čo najskôr zabudol, ale i také, ktoré by sa mohli opakovať, povedzme aspoň raz mesačne. Tentoraz bola predo mnou noc, akú som nikdy predtým neokúsil, dokonca som ani len netušil, že vôbec môže prísť. Pred 9 hodinovou cestovnou tortúrou som si želal čo najmenší počet cestujúcich, voľné dvojsedadlo, čo najprázdnejšie okolie, aby eventuálne zdravotné následky spolucestujúcich boli v uzavretom autobusovom priestore čo najmenšie. Mal som veľké výčitky svedomia: baktérie a vírusy sú totiž veľké potvory – dokonca rýchlejšie ako ženská klebeta, nohy Usaina Bolta či vzruch cholerika.
Mal som napokon šťastie v nešťastí. Teda, šťastie mali skôr tí, ktorí v onú sobotu zostali doma, nikam necestovali (najmä nie o pol deviatej večer) a tí, čo sedeli, ďaleko od zdroja nákazy. Autobus bol poloprázdny. Pre optimistov. Poloplný pre pesimistov. Pohli sme sa z miesta a začal som pomaly odpočítavať sekundy, minúty a – žiaľ – aj hodiny. Napriek enormnej snahe a mnohým pokusom, viečka mojich očí sa nedokázali spojiť na dlhší časový úsek, ako trvá žmurknutie. Kým s miznúcimi kilometrami ostatní spolucestujúci menili polohu hlavy do 45 stupňového uhla a naopak, iní zas vydávali zvuky, ktoré pripomínali jav nepríjemný pre každého – chrápali. V stave bdelosti sme tak zostali o polnoci traja – chvalabohu šofér, stewardka pendlujúca hore dole s čajom pre pacienta, teda mňa.
Kto vie, čo sa odohrávalo v tej chvíli v mysliach nás troch. Pre šoféra musel byť permanentný intímny kontakt s volantom a otvorenými očami na stopkách riadnou frustráciou. Pravidelne jazdiť po tej istej trase, v tom istom čase, akurát iní cestujúci- to už nemôže byť ani záľuba a keď už práca nie je záľubou, stojí to za figu. Podobne ako pre pohľadnú sprievodkyňu – naučené frázy, byť zdvorilým za každej okolnosti, pri akomkoľvek cestujúcom. Mne okrem baktérii a ktovieakých iných vírusov blúdili v hlave horšie myšlienky. To, že sa mi samovoľne spúšťali hlieny z nosa smerom do vreckovky, že som kýchal častejšie ako hochštapler na prácu, že kašeľ mal viac decibelov ako zvuk motora – to som už v živote zažil. Ako asi každý. Vedel som, že chrípka prichádza na neželanú niekoľkodňovú návštevu. A otvoriť jej musím.
Ale čo s tým objektom guľovitých rozmerov pod ľavou sánkou? Kde a kedy sa tam vzal? Neustále som si nahmatával priestor, v ktorom sa usídlil, usadil, udomácnil. Snažil som sa ho zatlačiť smerom ku krku, no vždy sa vrátil. Snažil som sa ho protitlakom palca a ukazováka jednej ruky stlačiť, no vždy sa dal do tej istej guľatej podoby. Keby aspoň bolel, ale kdeže… ! Dal by som mu pokoj a chytil by som možno väčšiu paniku. Lenže on nie. Nebolel, navyše ani neprekážal. V mojej tukovej vrstve sa šikovne strácal. Keby som trpel podvýživou alebo mal ideálnu váhovú hmotnosť, okolie si určite jeho prítomnosť všimne. A zalarmuje lekárov. Lenže pri mojej nadváhe si ten „fras“ skrytý v mojej tukovej druhej brade veselo hovel a nenápadne rástol. To som ale vtedy ešte netušil, že mu jeho pôvodná veľkosť nestačí a že sa má u mňa, aj vďaka zlej životospráve, viac než dobre.
Niekedy nad ránom som konečne zažmúril oči aj na dobu dlhšiu, ako jedna hodina. Prebudil som sa až na Florenci. Z teplého prostredia žltého autobusu som sa vzápätí rinul do práce. Už mi bolo o čosi lepšie, cestu som prežil, rovnako aj cestujúci. Lenže to „lepšie“ bolo iba na pohľad… moje peklo sa práve začínalo.