„Čo najskôr pôjdeš k lekárovi !„, rezolútne vyhlásila osôbka, s ktorou dýcham ten istý vzduch (sem tam dusný, sem tam éterický) v spoločnej domácnosti už 16 rokov Ak by som v tej chvíli na jej otázku odpovedal akýmkoľvek iným ako súhlasným spôsobom, nasledoval by pre mňa ešte horší scenár. „Alebo zavolám otcovi a poviem mu, aby sa na to tvoje hrdlo pozrel !?“ Mimochodom, otec je uznávaný urológ a ako jeden z mala na Slovensku – aj odborný špecialista na detskú onkourológiu. O „onko“ problémoch teda čosi vie. A keďže má kolegov – kamarátov na každom oddelení v nemocnici, bolo úplne zbytočné čakať na ďalšiu manželkinu nasledujúcu rečnícku otázku. Viem, že v prípade tejto druhej alternatívy by nastala v mojej pôvodnej čisto lekárskej rodine hotová apokalypsa. Rodičia sa o svoje deti vždy (niekedy až nezdravo) boja a pri zdravotných komplikáciách zvyknú robiť zbytočne z komára somára. No a taký hazardér, ktorý by rodičov desil až vydesil, veru nie som.
Preto moja odpoveď vykĺzla samovoľne z úst, rýchlejšie ako by konal rozum ovplyvnený strachom. „Áno, zverím sa do rúk tých pravých, atestovaných, aj keď trpím syndrómom bielych plášťov„. Hrdlo sa mi zatvorilo ešte viac, preglgol som suchú slinu, teda naprázdno. Poznáte ten pocit dozaista, keď nie ste schopný vydať zo seba ani hlásku. Pocit bezmocnosti, neistoty, strachu – zmiešaný s momentom nepríjemného prekvapenia, či náhleho šoku. Uff, srdce Vám v tej chvíli nebije, krvi by sa Vám nik nedorezal a som presvedčený, že by ste si v takejto situácii nespomenuli ani na vlastné meno. .
Manželka dôverne pozná, predvída a ovláda chody môjho myslenia. Vopred vedela, že nepoviem „nie, nikam nejdem“. Nepotrebovala žiadnu nad rámec diskusiu a námahu, aby dosiahla svoje. Napokon, ani som sa nesnažil následnou komunikáciou dospieť k „šachovej remíze – patovej situácii“. Vopred som sa vzdal. Oproti mne mala v tejto situácii obrovskú výhodu. Premýšľala totiž skutočne precízne, racionálne, žensky, intuitívne, lebo pozná dôkladne moje slabé miesta. A rada to využíva. Prezradím, že najhoršia forma trestu pre mňa je jej ticho!. Vražedné ticho! A to ja neznášam. Neznášam, keď ľudia medzi sebou nekomunikujú, tobôž nie manželia. Takže radšej slovná, hoc miestami aj menej príjemná výbušná výmena názorov ako sa len mlčky ignorovať a problémy pozametať na miesta, kde sú neviditeľné. Dočasne. Ony tam budú totiž aj na ďalší deň. „Preto nech slnko nikdy nezapadá nad našim hnevom„, toto motto som si veľmi obľúbil a snažím sa ho aj napĺňať.
Deň vystriedal noc, svetlo vyplo tmu a v kalendári každej rodiny zasvietila šestka. Ale nebol to obyčajný januárový deň. Pracujúci si mohli dlhšie zdriemnuť, žiaci zas ochkali blahom – prázdniny sa predĺžili, nemuseli s ťažkými taškami do školských lavíc. Bol šiesty január. „Na tři krále, o dva centimetry dále„. Túto pranostiku som si v skoré ráno zmenil po svojom – na aktuálne status quo. V našej rodine ešte každý spal, len ja som sa prehadzoval plný nepokoja, stresu, strachu. Nie preto, že som manželke pár hodín predtým prisľúbil, že teda do tej nemocnice predsa len zájdem a dám svetu znať o mojom probléme zvanom „nevítaný hosť“.. Čosi iné moje telo kvárilo a moju myseľ gniavilo. Ten môj nový „prírastok“, tá moja „hrčka – kamarátka“ už nemala centimeter, ale rovné tri. Hrčku som pokúšal, skúšal a vyskúšal každý deň, niekoľkokrát. „Len tak náhodou, či sa jej u mňa už náhodou nezunovalo„, premýšľal som nahlas. “ A či len tak nečakane neodišla a nedala ani vedieť“, ale márne boli moje želania, túžby, prosby. Výsledok bol každý deň ten istý. Bola tam! Pritom som nebadal, žeby rýchlo rástla. Stále sa mi zdala taká nenápadná, tichá a pritom ona potajomky menila rozmery. Dokonca aj rôzne medicínske články ma presviedčali o tom, že taká „mnou predpokladaná“ uzlina sa tak rýchlo nevyparí.
Myšlienky na tvarom už „pingpongovú loptičku“ som riedil štúdiom Ústavného práva a Medzinárodných vzťahov. Čakali ma totiž posledné dve skúšky zimného semestra bakalárskeho ročníka politológie. Osem dní mi ostávalo na to, aby som dôsledne prelúskal všetky hlavy, oddiely či články nášho najvyššieho normatívneho právneho aktu. V jednom z článkov Ústava hovorí, že každý má právo na dôstojný život, či na bývanie. V zmysle tejto legislatívnej normy som bral aj svoju „spolubývajúcu“, ktorá síce za nájom neplatila, priam ma vyžierala, ale preukázal som istý zmysel pre jej slobodu a preukázal jej tým solidaritu. Do 14. januára. Vtedy ma totiž čakala cesta do môjho rodného mesta Prešov. Nastal môj deň D. Okrem posledných skúšok (úspešne zvládnutých) nasledovala poobede ťažká tortúra, zistiť totožnosť môjho závadového útvaru.