Január s poradovým číslom 14 roku 2013 by mal v mojej kronike nesporne tmavšie písmená ako inokedy predtým, ale nesporne by si tento deň zaslúžil v mojom „curriculum vitae“ dôstojné miesto. Z pohľadu mojej životnej cesty za hľadaním pokory. Túto kapitolku by som mohol nazvať – „prekonaj strach, ide do tuhého„. Ešte pred tým, ako som začal napĺňať sľub manželke a psychicky sa pripravovať na poobedňajšiu návštevu pánov v bielom nemocničnom mundúre, mal som pred sebou posledné dve horské prémie k úspešnému zavŕšeniu mojej ďalšej semestrálnej etapy bakalárskeho ročníka. Ústavné právo bolo pre mňa ľahkým sústom – vytiahol som si otázku: fungovanie a činnosť politických strán. Keby som mal hovoriť na základe zážitkovej a prežitej časti z praxe, odpoveď by sa až tak nezhodovala s tým, čo je napísané v samotnej teórii. Teoretické fakty študent nezmení (je dobré ich poznať), históriu politických strán takisto nie…
Rozdelenie partají podľa veľkosti od masívnych po malé, od organizovaných po hnutia, od štandardných po „na jedno použitie“ tiež nie – rovnako ako nezmení rozdelenie poslancov na takých, čo hlasujú podľa vedomia a svedomia, alebo podľa politickej príslušnosti a poslušnosti, alebo na základe vôle občana, ktorý dal de facto poslancovi občianske splnomocnenie v podobe mandátu. To je teória, prax je o čosi rozdielna. Nechám si to na neskôr ako motív pre napísanie ďalšej knihy… Ani druhé stúpanie za kreditmi nebolo problematické. Vzťahy Braunovej milenca s Jozefom Džugašvilim mi v rámci skúšky z Medzinárodných vzťahov sadli do konceptu… Zimný semester bol teda úspešne uzavretý a cesta za titulom otvorená.
Nesporne, úspešné zvládnutie skúšok mi razom pridalo na vnútornej pohode, cítil som sa fajn a strach pred blížiacou sa kontrolou mal podstatne menšie oči ako zrána. Situácia sa však s premenou hodín na menšie jednotky – minúty, zhoršovala a dramatizovala. Areál na Hollého ulici, v ktorej sídli Fakultná nemocnica s poliklinikou, som od mala poznal dôverne. Každý meter, každé zákutie, každú skratku, každú lesnú cestičku. Pomaly aj každý strom. Obaja rodičia v nemocnici celý život pracovali a ja som ich často navštevoval. Dodnes si spomínam na moje tínedžerské obdobie… Keď mal otec víkendové nočné služby, nosieval som mu obedy. Po 20-tich rokoch som sa vracal znova do starého známeho prostredia. Ale poviem Vám, žiadna nostalgia a ani spomienky na prežité detstvo ma neprenasledovali. Neupokojoval ma ani krásny zelený park pred bývalou pôrodnicou, kde som uzrel svetlo sveta (park bol tentoraz zabalený do bielej periny), ani to všadeprítomné ticho. To ticho pôsobilo ako balzam na dušu, brzdilo hektický život a spomaľovalo plynúci čas. Kde tu zavrávorala vrana, preletel čierny havran. Januárová idylka. Romantická atmosféra, akú som poznal aj pred dvoma dekádami.
Všetky tieto subjektívno – príjemné pocity evokovali vo mne nostalgickú atmosféru veľmi krátko. Napätie sa vrátilo a úmyselne zrýchľovalo moje kroky na ceste do ambulancie ORL (ušno-krčné oddelenie). Chcel som mať už všetko za sebou. V tomto som naozaj netrpezlivý a ak sa niečo vlečie, chytám paniku. V ambulancii už ma očakával primár otorinolaryngologie a dvojica sestričiek. Nepamätám si, kedy naposledy som mal pred niekým taký rešpekt a dokonca aj dešpekt. Šéf oddelenia si nasadil na čelo „svetlo“ (pripomenulo mi to súčasť baníckej helmy), aby mi videl čo najjasnejšie do úst. Vzhľadom k tomu, že trpím takzvaným dusivým reflexom (každý predmet v mojom hrdle spôsobuje napínanie), bolo pre neho viac než obtiažne vsunúť dôverne známu drevenú paličku z čias detských preventívnych kontrol do ústnej dutiny a zistiť, kde je „pes zakopaný a mačka zahrabaná“. No v mojich ústach rozhodne neboli. Primár tam nevidel nič podozrivé, nahmatal z vonkajšej strany iba stále objemnejšiu hrčku, ale múdrejší sme obaja neboli.
„Ten nález vyberieme čo najskôr a potom uvidíme, čo ďalej“, boli jeho slová po prehliadke. „Je potrebné spraviť to čo najskôr pri lokálnej anestézii„. Vysvetlil mi, že zákrok bude trvať pri znecitlivení konkrétneho miesta maximálne 20 minút a bez hospitalizácie budem prepustený ihneď domov. „Ale ešte predtým by bolo dobré, keby som navštívil aj stomatológa, aby sme zistili, či zdrojom nálezu nie je poškodený koreň niektorého zo zubov“. A tak som ešte v ten istý deň – podvečer – obsadil zubárske kreslo, následne RTG (roentgen) a naostatok aj sonografiu… Dosť aj na koňa, nielen na človeka, ktorý sa bojí lekárov, nemocnice, bielych plášťov a akéhokoľvek chirurgického náradia. Deň som končil v neprirodzenej farbe, splýval som ako chameleón so stenami nemocničných chodieb. Bol to však iba začiatok….