Problémy so zvýšeným cukrom som mal už dávnejšie, odkedy som poľavil v životospráve a prestal aktívne športovať (neuveríte, ale v minulosti som bol futbalovým rozhodcom – mužom zákona a strážcom futbalovej legislatívy na zelenej pažiti)). Navyše diabetes mellitus je aj dedičná choroba a keďže som k nej mal aj značné predispozície hneď z niekoľkých generácii, nebolo to pre mňa žiadnym prekvapením, že som sa obeťou cukrového ataku stal aj ja. Prvýkrát som sa o nej (chorobe) dozvedel hádam 12 rokov dozadu. Keď som končil štúdium žurnalistiky (skôr ako som pôvodne mal – study suspended), prišiel mi domov papierik, aby som sa dostavil na odvod. Do oficiálneho povinného skončenia ZVS (základnej vojenskej služby) chýbali ešte dva roky, napriek tomu si ma povolali.
Neostávalo mi nič iné, len kvôli „modrej knižke“ (vtedy mi po prvýkrát v živote bola modrá farba sympatická) vyštartovať z hlavného mesta do prešovského Domu kultúry, kde sa samotný „odvod brancov“ konal. No brancov… Po príchode do útrob kultúrnej ustanovizne som zbadal dlhý rad mladých ľudí. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby pomerne silné zastúpenie nemali v rade dievčatá. Kedysi nemysliteľná predstava – vojačky. Nesmelo som sa teda spýtal (sprvoti som to bral ako humornú vsuvku), či aj ony čakajú na odvod. Po spontánnej unisono odpovedi – áno – som iba preglgol. „To vážne?„, zvážnel som. Vedel som, že novinkou pri povinných vojenských odvodoch bola v rámci uplatňovania čoraz hlasnejších nárokov a potrieb feministiek, aj možnosť absolvovať vojenský výcvik pre nežnejšie pohlavie. Narátal som ich azda 20 v záplave spoluobčanov, ktorí zatiaľ ešte tvoria na Slovensku menšinu. Všetci chceli na „vojnu“, len ja nie..
U rómskeho etnika pochopiteľný úkaz – predpokladám, že po úspešnom zvládnutí stredoškolského a možno u niekoho aj povinného 10 ročného štúdia (síce iba na základke), chceli títo bodrí junáci namiesto na Úrad práce aspoň na rok tzv „buzerplac“. Každému podľa jeho chuti. Postavil som sa teda do „nesporne“ atraktívno-zaujímavého radu (kombinácia pekných slečien s chlapcami so zvláštnou vôňou tela), kým neprišla ku mne nekompromisne vyzerajúca dáma v bielom plášti a nepriniesla mi, ehm, nádobku na telesnú tekutinu. „Môžeš ísť – tam, do kabínky„, a ukázala smerom na dvere s dvojpísmenkovou skratkou. (Dodnes nerozumiem, prečo na Slovensku preberáme cudzojazyčné významy slov v skrátenej podobe). Kým mi stihla podať sklenený predmet, reagoval som promptne: „No nemôžem tam ísť. Už som bol!“ Nedala sa odbiť, tá nekompromisná pani. „Ta čo ste mali na pozvánke?“ (jej východniarsky dialekt bolo počuť po celej chodbe) . Na jej direktívnu otázku som znovu bleskovo odpovedal.:“Okrem iného tam bol termín, čas, hodina, priestor a na lačno. O tom, že močový mechúr nemá byť v plnom stave, tam nebola ani zmienka! Teraz to už nepôjde, keďže som pred malou chvíľou bol a dokonca aj spláchol„. Pani v bielom kontrovala: „Ta choďte si dačo vypiť a príďte o polhodinu. Vzorku musíme mať„. Keby som jej rozkaz (ako na vojne) bral vážne, ta dačo by som aj išiel vypiť. Otvorená bola len susedná miestna krčma. Keď som si vypýtal pollitra kofoly, barman sa na mňa čudne pozrel. Všetci štamgasti do seba liali nápoje, ktoré mali podstatne „vyššie grády“. Situáciu som mu vysvetlil, že som v pohode normálny človek a dokonca aj rodák odtiaľto, ale ešte ma čaká výsluch s „vojenskými a lekárskymi hodnostármi“ a tak sa veru nemôžem pridať k tejto veselej partii.
Po polhodine sa ostrá dáma v bielom plášti dočkala. Dostala moju druhú rannú vzorku a začala s jej rozborom. Kým som vošiel pred komisiu, ktorá určuje, či je človek schopný zobrať samopal do ruky, šúrovať chodby a hrať „sa na vojaka“, mala už výsledky. Piatim členom sucho oznámila, že všetko je v poriadku, akurát cukor príliš vyskočil a že je tam hrozba spomínanej cukrovky. „Bodaj by nebol vysoký cukor, keď som do seba vylial celý liter kofoly (len tak pre štatistikov, v jednom pollitri je 20 kociek cukru, krát dva – rovných 40 kúskov bieleho zlata som do seba dostal v pomerne krátkom čase„. Komisia sa s mojim vysvetlením uspokojila (bol som prekvapený, že ani lekári nenamietali a na nič sa nepýtali). Bol som však z toho výsledku akosi v pomykove. Vysoký cukor, uff – nálada na vtipkovanie ma však neprešla. „Prečo nechceš na vojnu?„, vypadlo z predsedu komisie, zrejmé šéfa vojenského útvaru v Prešove. „Uvádzaš tu zlý zrakový stav, nosil si okuliare?“ Neváhal som s odpoveďou. „Veru nosil, ale v siedmej triede som ich vysadil. Zrak už je celkom ako tak v pohode, ale nerozoznávam ružovú farbu! Je však zaujímavé, že keď prekročím slovenské hranice, vtedy ju zrazu viem identifikovať. Je to čudné!“ Komisia sa na seba pozrela: „Vy ste farboslepý?“ „Nie, nie som. Zelená s červenou ok, ale tá ružova sa mi stráca, ale to iba tu“.
Iróniu pochopili až o čosi neskôr, keď mi pani za písacím strojom vypisovala modrú knižku. Poďakoval som a pri odchode som si neodpustil ešte jednu poznámku.“Verím, že raz aj na Slovensku budem vidieť svet ružovými farbami!“ Myslím si, že partia za stolom bola rada, že sa zbavila jedného „pacienta“ Vtedy totiž už nebolo cieľom brať každého za každú cenu na vojenský výcvik. Čím menej adeptov, tým lepšie. Mimochodom, tí ďalší adepti, predo mnou a za mnou, chceli do vojenského mundúru stoj, čo stoj. Iba jedna výnimka si v ten deň brala domov knižku, po akej snívali v čase socialistického žitia viacerí. A brala si aj vedomie, že s jeho zdravím nebude všetko v poriadku. .