Sadla si vedľa mňa. Krásna dievčina s bohatými čiernymi vlasmi. Všimol si ju každý. Pre jej obrovský úsmev. Dlho som váhal, či ju oslovím. Váhanie prerušila ona. Predstavila sa. Ruku mi ale nepodala. Nemohla. Ani ja jej. Obaja sme boli pripútaní a nemohli sa veľmi hýbať. V ľavej ruke som zvieral papiere. Štátnice. Opatrne som ich položil na stolík medzi 5 fliaš. Jedna už bola na stojane. Bol som teda na začiatku. Aj ona.
Vedel som, že môj pohľad sa s papiermi už na najbližšie štyri hodiny nestretne. Patril dievčine. Štyri spoločné hodiny z časti našich životov. Prvé a posledné. Niekto si za celý život nepovie nič. My sme stihli všetko. Mali sme spoločnú životnú cestu. Aj tému. Rozprávali sme sa o nej. Len raz nás vyrušila pani v bielom. Pýtala sa na nožnice. Moja neznáma stále nestrácala úsmev. Odpovedala.
Prial som si, aby kvapky nádeje tiekli pomaly. Alebo, aby sa aspoň čas vliekol. Mnoho otázok potrebuje mnoho času. Ani jedna z nich sa nezačínala – prečo? Posledná kvapka prerušila naše rozprávanie o živote. Rozlúčili sme sa. Odvtedy som ju stretol už len dvakrát. Na chodbe. Ona spoznala mňa, ja ju nie. Možno preto, že jej zmizol úsmev. Vlasy. Postava. Kilogramy. Hanbil som sa. Slzy sa tlačili, ale tam nesmiete plakať. Tam musíte bojovať.
Presne pred dvoma rokmi som prijal posledný jed záchrany a posledný lúč bolesti. Paradoxy. Ako život. Rovnaké osudy, ale rozdielne konce. Ja som do priepasti nespadol. Dievčina, žiaľ, šla rovnakou cestou za mamou, ktorú poznala iba 5 rokov. Viac nestihla. Dozvedel som sa to nedávno na mieste, kde sme sa spoznali. Mieste, kde vládne doba jedová. Kde nájdete anjelov, anjelov smrti. Na tento príbeh nikdy nezabudnem. Už viem, čo vtedy znamenali nožnice.. A jej úsmev? Na ten nikdy nezabudnem. Chýba mi. Žiaľ, chýba mi aj medzi mnohými zdravými ľuďmi.