Lekcie pokory

Bola prvá novembrová sobota, krátko pred pol deviatou večer. Po povinných pravidelných prednáškach na Prešovskej univerzite som mal už len zopár hodín na to, aby som na opačnej strane bývalého Československa, v Prahe, plnil svoje ďalšie aktivity – tentoraz pracovné. To permanentné cestovanie som už bral ako rutinnú záležitosť. Neprekážala mi takmer tisícka kilometrov v dopravnom prostriedku zvanom autobus. V noci sa mi vždy cestovalo najlepšie – aj keď v nepohodlnej polohe, predsa len, spánok bol vždy silnejší a ani som sa nenazdal a bol som tam, kde som mal byť.

Na útulnú prešovskú stanicu som v ten novembrový podvečer došiel o čosi skôr. Je totiž mojim pravidlom, že na akékoľvek stretnutie alebo miesto, prichádzam radšej s predstihom. Kto ma pozná, vie, že nikdy nemeškám. Ctím si presnosť. Inak tomu nebolo ani teraz, hoci môj stav vykazoval všetky známky blížiacej sa chrípky. Poviete si, blázon. Namiesto horúceho čaju, medikamentov, po ktorých klesá teplota a nevyhnutnej vodorovnej polohe v posteli, takto nezodpovedne riskuje svoje zdravie. Priznávam, nebolo mi vtedy všetko jedno. Cítil som sa malátne, ledva sa opierajúc o zábradlie, aby som udržal stabilitu. Do príchodu pravidelnej medzinárodnej linky Košice – Praha chýbalo ešte azda 20 minút. Lenže vymeniť si službu s kolegom, na to už bolo neskoro. A keďže sa snažím byť v práci maximálne zodpovedný a profesionálny, s cieľom nič nepodceniť a neoklamať, neostávalo mi nič iné, len bojovať a spoliehať sa, že to rýchlo prejde. Najmä vydržať.

Nikdy sa sekundová ručička nepohybovala tak pomaly ako vtedy. Kašeľ sa stupňoval, jednorazových vreckoviek bolo čoraz menej, ružová tabletka na zmierňovanie bolesti strácala svoj účinok. Cítil som sa mizerne. Stále mi však podvedomie falošne radilo: „veď to zvládneš, nerob paniku“. Priznávam, nikdy v živote som so žiadnymi čo i len náznakmi chrípky, nádchy a iných pliag, nechodil k lekárom. „Nie som predsa hypochonder„, utešoval som sa. Veď som sa vždy z akéhokoľvek neduhu dostal sám a nepotreboval som pritom žiadne lekárske inštrukcie, predpisy, rady. Vedel som, že aj tak každý lekár predpisuje podľa svojho vedomia, svedomia a možno aj dohody s farmaceutickými firmami. Preto moja dôvera k pánom a dámam v bielych plášťoch, vyštudovaných to ľuďoch s titulom MUDr, nebola taká emotívna.  Áno, čítaval som v rôznych periodikách i o tom, aké nerozumné je „neliečiť sa a nedoliečiť sa„. Vraj to človeka skôr či neskôr dostihne a spočíta mu to aj s úrokmi.

A tak stojac opretý o zábradlie a netrpezlivo čakajúc na môj spoj, som si podvedome skontroloval teplotu čela a hrdla. V mrazivom počasí to malo predsa len aký taký význam, hlava totiž horela a ruky sa aspoň pritom zahriali. Jediné pozitívum sobotňajšieho ťažkého večera. Zrazu som ale pod sánkou zacítil niečo, čo tam predtým nikdy nebolo. Malo to guľovitý tvar s priemerom jeden centimeter a hýbalo sa to zo strany na stranu, tam, kam som chcel. Hlavou mi preleteli spomienky na pravidelné kontroly s deťmi, ktoré som absolvoval. Pediatrička im nahmatávala hneď na začiatku preventívnej kontroly okolie brady a sánky. Aj som sa pýtal, prečo je tento úkon dôležitý a čo sa ním dá zistiť. Odpoveď som vtedy dostal a vynorila sa mi hneď v tej chvíli. „Určite zväčšená uzlina, pri chrípke normálny sprievodný jav“, tam som pri premýšľaní o mojom novom „prírastku“ začal aj skončil. Práve mi prišiel žltý spasiteľ na štyroch kolesách. Čakala ma však veľmi ťažká noc…