Lekcie pokory

Ak by sme nahliadli do majetkových pomerov a príjmov hlavných organizátorov a iniciátorov pochodov „Za odvolanie Pašku a Fica“ či za „Pochod proti korupcii“ zistili by sme, že ono kvarteto je po materiálnej a finančnej stránke ďaleko ďaleko za vodou (ale je to ich šikovnosť, o tom žiadna polemika – táto štvorica rozhodne patrí medzi najbohatších politikov), Nepotrebujú sa preto stoj čo stoj za každú cenu dostať ku korýtku, pri ktorom už mimochodom boli. A ako ten štvorkoaličný spoločný obed dopadol, z novembra 2011 viete. Od válova ich dostala vlastná hlúposť. Každý mal chuť na iné…..

Poďme ale k veci. Iniciátorom ide predovšetkým o stranícky pud sebazáchovy bez ohľadu na to, či použijú útočný štít zložený z nespokojných občanov (pripomínam, nespokojných s vývojom a pomermi celoslovenskej politiky, nielen vládnej strany). Štít skladajú predovšetkým z mladšej a strednej generácie prostredníctvom sociálnych sieti. Taká stará mama v Hornej Maríkovej ani len netuší, kto za čo vlastne bojuje a prečo vôbec bojuje, veď média jej ponúkajú predovšetkým bulvár a nie ucelené seriózne spravodajstvo. Na námestiach sa pritom stretávajú rôzne skupiny nespokojných – niektorí bojujú proti zlému systému, ďalší proti zvýšenej miere korupcie, iní sú zas demotivovaní nízkym príjmom, ďalších dostáva do varu neutešený stav súdnictva, mnohí dôjdu na námestie aj s exekúciou na krku. Nájdu si jeden cieľ, jednu obeť a spúšťajú slovnú pyrotechniku.

Ústava deklaruje právo na štrajk i na verejné zhromaždenia, ale musí to mať svoje racio. No a práve rozum v tomto zaostáva. Chlieb po štrajkoch totiž lacnejší nebude, ľudia si zanadávajú a všetko sa vráti do pôvodných koľají, tak ako to bolo pri Gorile, pri ktorej vtedajší minister vnútra (2010-2012) neváhal proti protestujúcim použiť ani vodné delá.

Ostatnú nespokojnosť predznamenalo trojdňové odvolávanie predsedu vlády parlamentnou opozíciou, ale bez želaného konca. Veľká škoda. Paradoxne, pre vládnu stranu… Predčasné voľby by totiž mohli priniesť obete práve z radov iniciátorov. Byť Robertom Ficom, mojim straníckym šéfom, podám okamžite demisiu. Možno sa budete čudovať, ale má to mnoho prognostických dôvodov.

Predčasné voľby by s najväčšou pravdepodobnosťou pochovali niektoré pravicové strany, ktoré sa už dlhodobo pohybujú na úrovni troch percent, teda hlboko pod volebným kvórom. Richard Sulík by zrejme vypísal parte Slobode a Solidarite, Daniel Lipšic by upratal svojich poslancov z parlamentu z radov Novy, Alojz Hlina by ťažko získal so svojou novovznikajúcou stranou v tak krátkom čase čo i len percento, reálnu šancu na opätovný mandát by mal možno akurát Igor Matovič a jeho OĽaNO. Ďalší pravicový subjekt, kedysi najsilnejší a vládny – SDKÚ-DS, by dostal záverečný klinček do modrej rakvy. Zbaviť sa prakticky polovice pravicových strán, tvoriacich v NR SR opozíciu, by nebolo také náročné. Akými zbraňami bojuješ, takými zahynieš. .

Smer – SD by predčasné voľby s vysokým počtom mandátov (aj prerozdelením mandátov neúspešných strán v druhom skrutíniu) zrejme vyhral a vládu by nanovo reštartoval. A strana reštart potrebuje, zároveň vyslovenie dôvery občanov. Sociálni demokrati môžu stavať najmä na celoslovenských solídnych výsledkoch z nedávnych komunálnych volieb, keďže nezávislí kandidáti samostatne kandidovať v predčasných voľbách nemôžu a to je alfa a omega môjho návrhu – položiť čo najskôr vládu. O rok a pol to môže byť náročnejšie.