Druhá polovica januára, február, marec a prvá polka apríla boli obdobím, v ktorom sa síce pomaličky začala prebúdzať príroda, no neprebudil sa môj strach a vôľa ísť pod skalpel. Napriek ústnej dohode s primárom, že do mesiaca (teda do konca februára) si dám nález odstrániť, odkladal som toto závažné rozhodnutie deň čo deň. Bál som sa, mal som rešpekt a hrôzu. Vždy som sa desil akéhokoľvek chirurgického zákroku, už i samotné trhanie zubov som pokladal za bolesť najväčšiu a neprekonateľnú. Mal som až nezdravú hrôzu z injekcií, nikdy som si nedal brať krv.Vždy som mal po ruke výhovorku, ako sa to nedá. Nikdy som nehľadal spôsob, ako sa zbaviť desu a hrôzy z bielych plášťov..
Vyhováral som sa často, že teraz nemôžem, lebo ma aktuálne čaká písanie štátnicovej práce, že mám mnoho spravodajských služieb s množstvom komentovania v Prahe, na politickej scéne mal som mestské i miestne zastupiteľstvá, účasti na komisiách, poslanecké dni pre občanov a neodkladnú prácu v bratislavskom parlamente. Hlava bola teda plne zamestnaná a myslieť na akýsi zdravotný handicap, na to čas jednoducho neostával. Proste, vždy sa niečo našlo, čo oddialilo moju definitívnu rozlúčku s nepríjemným útvarom, ktorý mimochodom, rástol ako z vody. Už nemal 3 centimetre, palec s ukazovákom tej istej ruky odmerali 2 a pol krát väčšiu vzdialenosť. A to už bol stav najvyššieho ohrozenia..Od novembra, od prvopočiatku, až po marec získal z centimetra rovch osem. Napokon, ak sa pozriete na vtedy aktuálne fotografie, ťažko by ste podozrivý objekt našli. V tom čase som dosahoval svoje hmotnostné maximum, mal som tri brady a v jednej z nich sa skrývala tá potvora.
Keď už bolo tých kilogramov naozaj viac než dosť (ledva som pri chôdzi dýchal), rozhodol som sa, že začnem čosi so sebou robiť. To čosi malo aj konkrétne kroky. Začal som najprv od seba, okrem príjmu zdravšej stravy, som každý večer a najmä ráno šliapal do pedálov crosstrainera. Ďalším nevyhnutným krokom bolo prekonať vlastný strach a vyťukať mobilné telefóny renomovaných odborníkov, ktoré som dostal od špecialistov z Prešova. Strach odpadol hneď po tom, čo mi jedna z najlepších diabetologičiek zodvihla mobil a určila termín na prvú kontrolu. Nadiktovala podmienky, za akých mám prísť. Cítil som sa pyšne za to, že som sa po toľkých mesiacoch čakania v strachu rozhýbal. Len čo som stlačil tlačidlo „ukončiť hovor“, ukazovák pravej ruky kombinoval ďalšie čísla. Zvonenie nebolo dlhé, vzápätí ma čakal dialóg s primárom ORL (ušno-nosno-krčného oddelenia) na Antolskej Tiborom Bartom. Vysvetlil som mu, čo ma trápi a keďže skúseností má viac než dosť, vedel predbežne o čo asi ide a objednal ma hneď ako to bolo možné, o dva dni. Nestihol som ani zalapať po vzduchu, predsa len, na takú kontrolu sa človek musí pripraviť najmä po psychickej stránke. Ale neostávalo mi nič, len pritakať. Už som naozaj nemal čo stratiť.
Ešte pred návštevou „krčiara“ viedli moje kroky do ambulancie, ktorú navštevujú cukrovkári. Sadol som si do čakárne a zbieral za účasti ďalších čakajúcich odvahu. Očami som letmo sledoval nástenky, na ktorých sa prezentovali rôzne farmaceutické firmy. Ponúkali taký výrobok, hentaký. Zaujala ma však predovšetkým jedna. Na nej bolo prostredníctvom animovaných figúrok 10 znakov a príznakov nepopulárneho „diabetes mellitus“ (teda cukrovky) o formách hyperglykémie a hypoglykémie. Už pri prvej indícii mi stuhla krv v žilách – únava. Uff, tou určite trpím. Unavený som čoraz viac, zaspím aj v električke. Neustály pocit smädu – aj to sa ma vo veľkej miere týka, navyše pijem sladené nápoje, najhoršia, priam vražedná kombinácia. A to som si myslel, že som v pohode. Napríklad, môj stranícky kolega a súčasný minister vnútra vypije denne vraj 4 litre Coca Coly. Zvýšené močenie najmä v noci – to je presne ten dôvod, kvôli ktorému som ochotný rozdeliť spánok na dva polčasy. Slabosť, intolerancia námahy, strata energie – ďalší príznak, ktorý na 100 percent napĺňam. Miestami pôsobím ako zbitý pes bez záujmu na akúkoľvek aktivitu. Pocity hladu – k tomu niet, čo dodať – stačí sa pozrieť na uverejnené fotografie. „Biely sex“ – intímny vzťah s chladničkou u mňa pretrváva roky. Áno, do značnej miery je to zavinené aj zlou životosprávou a nesprávnym časom konzumácie. Lenže keď komentujete 6-8 hodín v kuse, neostáva Vám voľná chvíľa na intímny pomer s jedlom, len v neskorých nočných hodinách. A to isté ráno, namiesto raňajok – už fičím pri výrobe ranného športového spravodajstva, od šiestej hodiny rannej. Ja viem, výhovorky, samé výhovorky. Existujú spôsoby, ako sa tieto marginálne problémy dajú ľahko vyriešiť. Stačí len chcieť. Lenže jedným zo znakov možnej cukrovky je intolerancia námahy, ako som už vyššie spomínal. Zhoršenie zraku – aj tento znak diabetikov spĺňam na 100 percent. V obchode si neprečítam ani dátum spotreby, lebo ho jednoducho nevidím. Do diaľky síce vidím myslím si dobre, napríklad také slnko, mesiac viem identifikovať bez problémov, ale pred seba ? Ani keby uťal. Množstvo známych mi vytýka, že im pri vzájomnom stretnutí ani neodzdravím, ani sa na nich nepozriem, ale ja ich proste nevidím.
Kým som dočítal ďalšie dôležité informácie týkajúce sa možnej choroby, sympatická sestrička ma zavolala do vnútra ambulancie. Zmerala mi tlak, zobrala krv, zistila glykémiu, samozrejme sa odvážila odvážiť ma a so zistenými číslami ma poslala za primárkou. Keď ma zbadala, chytila ju červeň. „Človeče, veď vy nemáte nadváhu, vy ste sa vyžral!“, spustila jemne a nevinne. Cítil som sa ako malý žiačik, ktorý si zabudol napísať domácu úlohu. „Prečo ste neprišli skôr?„, znela ďalšia otázka, na ktorú sa len ťažko odpovedá. Ale priznal som farbu: „Bál som sa!“ Tieto slová sa ledva dokotúľali do uší korpulentnejšej dámy, tak boli tiché a neisté. „Veď máte cukor 11!!!“ . Táto cifra mi nič nevravela, až pri hlbšom štúdiu tejto pliagy som sa dozvedel, že zdravý človek sa pohybuje v norme 3,5 – 5. No, tak som to trošku prehnal. Čo už teraz človek narobí. V tichosti a pokore som potom počúval ďalšiu znôšku kritických slov i odporúčaní. Na jednej strane dobre, ak máte pred sebou takého motivátora. Na najbližšiu návštevu by som si už netrúfol prísť „tak vyžratý“! „Máte 115 kilogramov, človeče, o tri mesiace sa prídete ukázať a dáte dole čo najviac!“, zneli posledné pokyny diabetologičky, ktorá mi vtlačila do ruky aj môj nový jedálny lístok. „A nezabudnite ísť k očnému lekárovi a priniesť mi správu!“ Prísnym pohľadom si ma odmerala a to som jej chcel ešte naznačiť, že som mal pred pol rokom dokonca 135 kilogramov. Ale akosi som sa bál. Stal som sa pacientom diabetes mellitus druhého typu. Inzulínu som mal v tele dosť. Milá teta mi teda naordinovala len glucophage. Zázračné to lieky obrovských rozmerov, ktoré Vám stlačia cukor smerom nadol. To som ešte v tej chvíli netušil, čo ma čaká o dva dni, ale na boj som bol už pripravený.
Celá debata | RSS tejto debaty