Lekcie pokory

Možno Vás titulok vyľakal: „blázon, ani na Vianoce si s politikou nedá pokoj?“, ale nebojte sa – ctím si Vianoce o to väčšmi, že tu môžem byť po mojej náročnej ceste s Vami. Diskutérmi, čitateľmi, kamarátmi, ale aj tými, ktorí ma poznajú, ale zároveň nepoznajú (týka sa to tých, ktorí uprednostňujú prvý dojem alebo informácie z druhej ruky), či nepoznajú, ale ako keby poznali už niekoľko rokov (prostredníctvom príbehov na blogu). Tak ako pre väčšinu z Vás (netrúfam si napísať, že pre všetkých), sú tieto dni predovšetkým o rodinnej pohode. Pre mňa osobne majú aj pridanú hodnotu, na ktorú myslím neustále. Musím myslieť.

Pravidelní čitatelia blogov si už možno prečítali niektoré moje príspevky v kategórii „Lekcie pokory – Doba jedová“. Píšem o mojom boji s najzákernejším súperom, akého človek môže mať. Dnes to ale nebude o ňom. Napíšem Vám krátky príbeh, ktorý sa stal nedávno mojej bývalej spolužiačke z „výšky“ a zverejnila ho na sociálnej sieti. Zaujal ma a verím, že odpustí, ak ho posuniem aj ďalej, lebo sa týka nás všetkých.

V jednom z nákupných centier v Nitre natrafila na staršieho pána, ktorý zúfalo hľadal medzi regálmi obyčajný kvások. V prvom momente prebehlo jej, ale zrejme aj väčšine z nás: „hmmm, do obchodu asi často nechodí„…. Obyčajný prvý dojem. Aby som bol autenticky, citujem zo spolužiačkinho príbehu: “ Možno typická scénka. Chlap, ktorého manželka poslala po niečo, čo každú chvíľu potrebuje, ale on nie a nie si to zapamätať. Ale čo už – hľadali sme spolu. A aj našli. A starký ožil: „Predsa len to budú Vianoce. Bez manželky – to už navždy – ale keď s jej koláčom, tak znova s ňou. Hádam sa mi podarí...

Každý rok s rodinkou rekapitulujeme uplynulé obdobie. Pred dvoma rokmi som si dal, podobne ako ostatní, tri najväčšie želania. Jedno z nich bolo znížiť svoju nadváhu na dvojciferné číslo. V roku 2013 sa mi to za necelý polrok podarilo. Schudol som z vtedajších 120 kilogramov na 77. Neuveriteĺné, poviete si. Áno, máte pravdu. Nebolo to však pevnou vôľou, ale chorobou, s ktorou som tuho bojoval. Zo štvrtého štádia sa mi zázrakom podarilo dostať do stavu: nateraz vyliečený, nádorové bunky mŕtve .

Žiaľ, nie každý má také šťastie a aj v tomto roku od niektorých z Vás, odišiel niekto, koho ste milovali, mali radi. Rodinný príbuzný, kamarát, známy, kolega, alebo – iba obyčajný dobrý človek, sused. Spomeňte si pri prestretom stole na všetkých, ktorí sa na nás dívajú už len niekde zhora. A prosím, venujte úsmev svojim najbližším (nielen na Vianoce). Učme sa pozornejšie vnímať svoje okolie, svojich blízkych, venujme im čas. Prajme si, aby sme sa takto, či už v rodinnom alebo virtuálnom kruhu stretli všetci a jedli ten „koláč z príbehu čo najdlhšie spoločne„.. Len vtedy má najpríjemnejšiu chuť.

P.S.: Mimochodom, dnes mám opäť svojich 120 kíl, ale šťastnejší ako pred dvoma rokmi, keď som sa ich chcel zbaviť. A hlavne pokornejší. Minuloročné želanie sa mi síce nesplnilo, komunálne voľby som nevyhral, napriek tomu môžem všetko… Napríklad napísať aj tento blog a byť s tými, ktorých mám rád. Popriať Vám pod stromčekom okrem hmotných darčekov, hlavne pokoru a zdravie.