Lekcie pokory

Paradox č.1:

Predstavte si absurdnú situáciu: Voľby do NR SR by vyhrala jedna z maličkých neparlamentných strán a to tak, že by získala viac mandátov ako mala kandidátov. O parlament sa totiž uchádzajú aj strany, ktoré nedokázali naplniť ani prvú stovku na svojej kandidátke. Nemusím ich menovať, je ich pomerne dosť. Čo v takej chvíli? Kto by doplnil povinnú kvótu zákonodarcov – 150? Rozdelia sa tie zvyšné miesta pre v poradí ďalšie strany?

Alebo, pri megaveľkej náhode a extrafrustrácii voličov prekročí volebné kvórum iba jediná strana s takisto nedostatočným počtom kandidátov na listine. Zvyšné strany by nemali žiaden nárok poslať „svojich“ na Hradný kopec… čo vtedy? Zamýšľal sa niekto nad touto alternatívou? Boli by voľby neplatné? Mal by parlament menej členov? Alebo by sa voľby opakovali?

Áno, sú to naozaj absurdity, ktoré sú nereálne, ale…  dajte si na ne odpoveď.

Paradox č.2:

Kým v predchádzajúcich voľbách prinieslo 44 percent najsilnejšej strane 83 stoličiek v parlamente, dnes by na „plný dom“ mohlo pri ďalšej abstraktnej situácii stačiť aj 5 percent. Aj tento prípad by sa pokojne mohol stať. Stačí, ak by len jedna jediná zo štandardných strán (plne obsadená kandidátka) splnila kvórum. Všetky ostatné hlasy pod 5 percentnou hranicou by zákonite pripadli víťazovi.

Pri pohľade na súčasnú situáciu je pravdepodobné, že prepad hlasov bude v týchto voľbách najvačší v histórii, rozdelia sa v druhom skrutíniu Hagenbach-Bishoffovej metódy (tento model je však uvádzaný na Slovensku nesprávne). V reále to znamená, že najsilnejšiemu politickému objektu – strane SMER-SD – može pokojne k ústavnej vačšine stačiť napríklad aj 35 percent.

Čím vyššie percento totiž neznamená aj vačší počet kresiel. Všetko záleží na počte strán, ktoré zostanú pod volebným kvórom. A dnes je tých kandidátov (so 4 percentným potenciálom) skutočne dosť. Summa summarum: Aj keby popularita sociálno – demokratickej strany klesla, paradoxne počet stoličiek može byť vyšší….

Paradox č.3:

Parlament by mal byť zložený z odborníkov s patričným vzdelaním. Len s týmto genetickým kódom sů potom predurčení na úspešnú spravu Slovenska, tvorbu zákonov, prácu s rozpočtom. Lenže, okrem aktívneho práva má Slovák aj právo pasívne a tak kvoli nami nastavenému volebnému systému (iba pomerný, nie vačšinový) može rozhodovať o krajine aj dojička kráv, lesný robotník, 21-ročný absolvent strednej školy, alebo človek s počmáraným trestným registrom. Áno, aj takíto kandidáti sú na politických lajstroch. Žiaľ, u nás neplatí spomínaný vačšinový volebný systém, ani tzv. švajčiarska otvorená kandidátka, ani kombinovaný nemecký systém (pomerný a vačšinový). To je chyba… Navyše, poslanci disponujú voľným a nie imperatívnym mandátom (za akýkoľvek prešľap by lavice parlamentu opustili).

So stranou sa dnes vezú aj ľudia, ktorí majú o politike prehľad ako Johanka z Arcu o kozmickom výskume. Je to tak. Je to síce menej pravdepodobné, ale vďaka náklonnosti (volajme to aj rektálnym alpinizmom) k lídrovi kandidátky si dobrého fleka može zaručiť kde-kto. Aj nominant, ktorý už sedí na piatich stoličkách a sotva sa može venovať každému poslaniu na 100 percent. Alebo prednedávnom sedel v Justičáku… Tento paradox č.3 vyplýva z predchádzajúcich dvoch…

Epilóg

Voliť je na Slovensku právom, nie povinnosťou. Na rozdiel od Belgicka, či Švédska – kde voliť musíte. Bárs by to bolo aj u nás, aby každý s aktívnym volebným právom musel k urnám a vyjadril svoj názor. Ten sa totiž dá vyjadriť aj vhodením prázdnej obálky. Politici by dostali jasný odkaz, čo si o ňom občan myslí. Lebo neísť a potom v krčme pri chmeľovom pollitráku kritizovať, to je príliš lacné gesto..