Lekcie pokory

Niet živej duše, ktorá by sa nestretla v ostatných dňoch, ba dokonca už aj mesiacoch s veľkoplošnými pútačmi propagujúcimi politické strany. Stranami, ktoré budú žiadateľmi o 150 parlamentných permanentiek s platnosťou na štyri roky a následne aj čakateľmi pred dverami vládneho kabinetu. O mesiac a pol..

Ale späť k billboardom. Niektoré ma vyrušujú do takej miery, že zakrývajú aj ten pôvodný zámer – nalákať na svoj vlastný volebný program. Ľudovo napísané: ak diamant zabalíte do novinového papiera, nie každý ho nájde… To je presne problém viacerých strán. Spomeniem nováčika medzi politickými stranami – stranu SKOK.

Väčšinu členov poznám osobne z čias, keď sme „boli bývali“ (ach tá krásna ľubozvučná slovenčina) kolegami v partaji vyznávajúcej slobodu a k tomu ešte aj solidaritu (jeden z hlavných znakov sociálnych strán). Tak ako som odišiel od Sulíka ja v novembri 2011, tak odišli o polroka neskôr aj oni. Cez Lipšica k vlastnej značke.

Mal som pocit, že budú prekvapením medzi množstvom nových subjektov. Najmä po marketingovej stránke (predseda Juraj Miškov napokon s PR má značné skúsenosti a aj úspechy)… Napokon aj programové myšlienky boli a sú OK. Veď už Dano Krajcer začal z pozície ministra kultúry (2010-12) dokazovať potenciál svoj a aj jeho blízkych straníkov – obnova hradov, odluka cirkví, zlúčenie telerozhlasu (RTVS).. Pribudli navyše nové témy ako ochrana žien pred tyranmi…  Potiaľ je to naozaj povšimnutiahodné…

Hra na ľavicu a pravicu, hra na nikoho…

Ale pozor! SKOK sa – pre mňa – nepochopiteľne zviezol v reklamno – volebnej kampani na vlne ostatných mikrostrán s promilovým efektom, či strán bývalého zlepenca. Pútače informujú, že SKOK nechce ani ľavicu,ani pravicu. Zabudnime na detail, že na ľavicu a pravicu sa v Európe nedelia strany už vyše storočie! (Strany sa podľa správnosti delia podľa obsahu programu – to, čo je podľa SKOKu „na ľavo“ je sociálno-demokratické, to, čo je „na pravo“ je reformné alebo konzervatívne. Stred spektra je liberálny). Odhliadnuc od tohto politologického okienka, väčším problémom je práve obsah pútačov.

To, že drvivá väčšina strán túži po zmene vládneho systému, to je príliš málo na úspešný volebný výsledok. Ale AKO dosiahnuť onú zmenu? To je problém. Svoje hodnotové klenoty nedokážu jednotlivé politické subjekty vsunúť na veľkoplošný pútač (práve ten upozorní potenciálneho voliča najviac). Ruku na srdce: aké percento si číta 23 volebných programov??? Alebo skôr, aké promile? Ľudia potrebujú výsledky, reálne činy a nie sľuby o ružovom živote.

Aj tie pútače, ktoré priamo nespomínajú činy mocipánov, sú slaboduché a klamlivé. Veď o akej ZMENE hovorí strana napojená už len na dýchacie prístroje (SDKÚ-DS)? Čas na zmeny po prvej Ficovej vláde premrhala, vedno s ďalšími troma partajami. A kvôli škriepkam ani nedovládla….

Kampaň zameraná „PROTI NIEKOMU“ neprináša úspech. Napriek tomu sa s podobnými sloganmi stretávame často. Najmä u kandidátov s nulovým výkonným potenciálom. Nie je totiž umenie kritizovať, ale kreovať spokojnú spoločnosť a vytvárať v nej hodnoty…

Preto, ak chce strana upozorniť vo volebnom boji – halóóóó, tu som, kandidujem – mala by upútať vlastnými schopnosťami. Nie negatívnou kritikou niekoho, kto momentálne pri výkone moci je alebo nič nehovoriacimi klišé… Alfa a omega úspechu. To je problém nielen SKOKu, na ktorom sa výrazne prejavuje tento deficit. Potenciál skryli tak, ako diamant v novinovom papieri.

Vytratila sa kreativita, fantázia, pútače strán sa jednoliato podobajú ako by ich jeden grafik tvoril. Vyhrnuté rukávy gazdu, či tie isté tváre, ktoré vďaka grafickej úprave už štvrťstoročie nestarnú.

Pri niektorých „fejsoch“ sa zmení len logo strany. To všetko ponúka volebná kampaň.

A ty volič, vyberaj. Buď zvolíš tých, ktorí vládnu alebo budeš hlasom bojovať práve proti ním. „Bojovať“ sa však nemá proti niekomu, ale za niekoho. A túto alternatívu subjekty od stredu do prava na svojom reklamnom smogu neponúkajú…