Lekcie pokory

Ideologické základy na slovenskej politickej scéne sa po sobotňajšej noci poriadne trasú a ak vydržia aj egu konkrétnych lídrov a nezrútia sa, čaká nás všetkých kríza. Nie hospodárska, nie ekonomická, ale politická. Zlepiť funkčnú exekutívu a parlamentnú koalíciu bude ťažšie, ako vyšliapať na Mt. Everest s 200 kilogramovým batohom na chrbte.

Zlepiť vládu môže len jeden faktor – spraviť historický kompromis medzi stranami, ktorých nespája absolútne nič. Panuje medzi nimi vysoké napätie a až nezdravá ideologická rivalita.

Smer SD vs SaS

Prvá animozita sa týka dvoch najúspešnejších strán. Sociálnych demokratov a liberálov. Najprv sa ale vrátim do minulosti.

Na prvom „veľkom sneme“ liberálnej strany v košickom Yasmíne (marec 2010) sa hlasovalo aj o stanovách strany Sloboda a Solidarita. Ako čerstvý člen tejto partaje som pozorne sledoval aj hlasovanie o „žiadnej spolupráci a akomkoľvek spájaní sa liberálov so sociálnymi demokratmi„. Takmer všetci delegáti hlasovali ZA, iba jeden člen sa zdržal hlasovania.

Krátko pred pádom vlády (september 2011) som liberálnu stranu kvôli vážnym interným nezhodám ako okresný predseda Bratislavy IV opustil a vzdal sa aj členstva v poslaneckých kluboch na komunálnej úrovni. Krátko pred predčasnými voľbami (január 2012) som spravil niečo, čo mi doteraz viacerí bývalí „exkolegovia“ z SaS nevedia zabudnúť. Áno, vstúpil som k sociálnym demokratom. Urobil som politické „salto mortale“, názor straníkov mi vtedy takto tlmočil Martin Poliačik (poslanec NR SR).

Jednoducho, prestup zo strany politického stredu smerom naľavo bol podľa stanov neprípustný. Po piatich rokoch sa do obdobnej situácie môžu dostať aj tí, ktorí ma kritizovali. Liberálne stanovy môžu ľahnúť popolom. Jedným z dvoch „historických kompromisov“ je totiž práve spolupráca týchto dvoch strán. Richard Sulík stojí pred ťažkou skúškou – buď bude tvrdohlavý a otvorí politickej kríze dvere, alebo zmierni zo svojej rétoriky a v istých politických otázkach bude na koaličnej úrovni so Smerom spolupracovať. Musí, pre „blaho“ krajiny a blížiacim sa predsedníctvom v Európskej únii… Lenže ako poznám šéfa liberálov, ten svoje názory neotáča a tvrdo si stojí za tým, čo povedal. Napokon, presvedčila sa o tom aj Radičovej vláda. A hrdosť jemu vlastná sa môže krajine v tomto prípade šeredne vypomstiť!

SNS vs Most HÍD

„Maďarské karty“, s ktorými hral bývalý šéf národniarov Ján Slota, pretrhali už v minulosti všetky možné väzby k politickej spolupráci so stranami, ktoré viedol Béla Bugár (predtým SMK, dnes Most-HÍD). Aj napriek tomu, že Slota sa už váľa v prachu politického smetiska, ani nový predseda najstaršej politickej strany na Slovensku. Andrej Danko, nedokázal otupiť „nenávistné“ hrany.

SNS má totiž vo vedení stále ľudí, ktorí to v minulosti ťahali so Slotom a proti Maďarom. A aj keby ich (ľudí) strana nemala, rany sú ešte príliš čerstvé, aby neboleli. Napokon, aj krátko po voľbách Béla Bugár potvrdil to, čo tvrdil aj predtým – spolupráca s SNS je absolútne nemožná a vylúčená.

Lenže, bez spojenia a spolupráce týchto dvoch strán, je akékoľvek zlepenie krehkej koalície nemožné. Čísla nepustia. Krehká koaličná väčšina je časovaná bomba a len blázon by šiel do takého rizika v pozícii premiéra. Koalícia (pravicová) so štyrmi stranami už v minulosti trikrát vyústila do pádu vlády a predčasných volieb.

Kto ustúpi?

V oboch prípadoch (tak sociálno – liberálnej „vojny“, ako aj v národnostnom „boji“) ide aj o voliča. Ten by ťažko niesol „ideologickú zradu“ svojej strany, ktorej dal hlas. Lebo jeho hlasovanie nebolo len o programe, ale aj o vyhranených názoroch.

Lenže iné východisko – ako spolupráca aspoň jednej z uvedených dvojíc – neexistuje. Ak niekto poruší svoj morálny status, môže zachrániť Slovensko pred politickou domácou krízou, ale aj hanbou pred očami európskej verejnosti. Tu už naozaj nepôjde len o „lovestory so svojimi voličmi, ale o nutnú svadbu z rozumu“.

Ten najväčší psychonápor na rozhodnutie čaká najmä liberálov a Bugárovcov. Smer SD a SNS totiž so svojimi „úhlavnými nepriateľmi“ možnú spoluprácu v rámci „boja proti neonacistickej strane a šíreniu radikalizmu ďalej ako na parlamentnú pôdu“ nevylúčili. Bez historického kompromisu môžu „Kotlebove percentá“ nebezpečne rásť. A to hádam nechce nikto z nás.