Lekcie pokory

Jeden z posledných mohykánov polomŕtvej SDKÚ-DS, bývalý minister sociálnych veci a rodiny, Ľudovít Kaník prišiel s myšlienkou, ktorá je vcelku zaujímavá, má svoju logiku a je, myslím si, absolútne korektná. Verejne vyzval tých, ktorí opustili potápajúcu sa modrú bárku, donedávna pravicovú baštu, aby vrátili poslanecké mandáty a uvoľnili miesta náhradníkom zo spomínanej strany. Partaj, ktorá sa postarala na začiatku tohto milénia o vcelku úspešnú reformu verejnej správy (okrem fiškálnej decentralizácie), sa dostala do parlamentu v predčasných voľbách na jar 2012 len o povestné prsia vietnamskej športovkyne, no v súčasnosti už nemá strana podľa rokovacieho poriadku nárok ani na samotne fungujúci klub s príslušnou miestnosťou. V krátkosti –  tí, čo odišli, rozšírili predovšetkým kategóriu nezaradených poslancov, ale z parlamentu vďaka voľnému mandátu nezmizli. Znížili tak počet členov klubu, až ho úplne dostali pod stanovený limit a tým pádom ho potopili a okradli aj o príspevky, ktoré jej zo zákona plynuli na samotný chod.

Kaníkova myšlienka naozaj nie je zlá, problém je len v tom, že na Slovensku neexistuje pojem imperatívny mandát v praxi. Tak ako napríklad v Nemecku, v ako v jednej z mála krajín. Znamená to, že poslanec sa riadi voľne – podľa vlastného vedomia a svedomia a strana ho nemôže len tak odvolať a vymeniť. Imperatívny mandát má mimoriadny význam aj pre občanov. Ak sa ich poslanec spreneverí svojmu poslaniu, okamžite mu pozícia zaniká. Ale vo väčšine prípadov rozhodujú pri spomínanom imperatívnom mandáte stranícke centrály. U nás takýto mandát existoval ešte počas prvého slovenského štátu a veľmi blízko k nemu mal aj Vladimír Mečiar, hoci v tom čase ústavne zakotvený nebol. V 90-tych rokoch dal svojim poslancom podpísať akýsi „bianco-šek“, ktorý znamenal, že v prípade straníckej neposlušnosti, alebo inej „sprenevery“ svojmu poslaniu a rozkazom vtedy najsilnejšej strany, pôjde kade ľahšie. František Gaulieder by o tom vedel rozprávať. Napokon sa na medzinárodnom súde aj súdil a čosi aj vysúdil.

Lenže imperatívny, viazaný alebo ak chcete závislý mandát môže mať a aj má svoje negatíva. V prvom rade stráca poslanec tej ktorej strany svoje súkromné právo vlastného rozhodnutia, ak by sa líšilo čo i len minimálne s tým straníckym. Strany by tak získali nekontrolovateľnú moc. Nesporne by to zvýšilo stabilitu klubov a nikdy by nenastala situácia, aby sa v priebehu volebného obdobia klub len tak z ničoho nič rozpadol – tak ako toť nedávno pred rokom zanikol klub SaS a najnovšie aj klub SDKÚ-DS. Práve preto Kaník bije na poplach a žiada odídencov, aby sa zachovali chlapsky a dôstojne a uvoľnili miesta tým, ktorí modrej farbe ešte naivne veria.

Od marca 2012 sa udialo v Národnej rade pri politických prestupoch toľko zmien, ako doteraz nikdy nie. Je paradoxné, že všetky tieto zmeny postihli len pravicové subjekty. Dôvodom môže byť trieštenie strán, neschopná politika lídrov a nulový, nič neponúkajúci program, nárast ďalších konkurenčných subjektov, klesajúce preferencie, osobné prospechárstvo. Veď, ak sa strane nedarí, odídem za lepším v snahe udržať si stoličku zubami nechtami! Nikdy sa v histórii nestalo, aby ktosi odišiel z poslaneckého klubu Smer-SD. To je výsledok konsenzu o spoločných hodnotách sociálnych demokratov, kým na opačnej strane je doslova hotový prievan a ani solídne zorientovaný divák a fanúšik veľkej politiky nemá šancu zistiť aktuálnu príslušnosť pravicového politika k strane….

Veru, prezliekači kabátov – štatistika je exaktná disciplína – sa pohybujú len v pravicovom spektre. Akiste, teraz sa nájde niekto, kto bude vyčítať aj môj komunálno- politický prestup v roku 2011. Odišiel som po dohode s vtedy silnou SaS, ktorá sa v tom čase pohybovala na úrovni 12-tich percent. Hlavným leitmotívom mojej politickej zmeny bola neschopnosť liberálov budovať regionálne štruktúry a vyložene „iba“ ekonomické smerovanie strany s nízkym počtom členov. To sú atribúty, ktorými sa politické štandardné strany, vyhýbajú. V stredoľavom spektre som však zostal a posilnil rady Smeru. Napokon, necelý rok po mne odišlo z SaS ďalších 80 členov, takže moje výčitky predsedovi strany R.S. neboli iba výstrelmi do vesmíru.

Podľa toho, čo som písal v predchádzajúcich riadkoch, by som sa mandátu mal v bratislavskom parlamente dobrovoľne vzdať aj ja. Lenže! Byť zvolený podľa väčšinového volebného systému a pomerného, je set sakramentský rozdiel. V pomernom (parlamentné voľby) Vám určí miesto (1. – 150.)  na kandidátke strana. A podľa percentuálnej úspešnosti (5 percentné potrebné kvórum) v samotných voľbách a prerozdelení mandátov podľa Hagenbach Bischoffovej metódy získa partaj nárok na príslušný počet mandátov. Nemusíte byť teda politický lumen, nik Vás nemusí poznať, stačí ak ste zadobre so šéfom a sedíte v parlamente. Takže „prebehlíci“ by sa podľa toho mali správať. Dôveru dostali v prvom rade od straníckeho vedenia a v druhom rade od voličského elektorátu. Akonáhle stratia takíto poslanci dôveru vo vedenie a je im už ukradnutá názorová hodnota strany, za ktorú tak tuho bojovali, mali by sa okamžite bez bázne a hany porúčať.

Zatiaľčo v komunálnych voľbách, kde rozhoduje vyšší počet hlasov pre jednotlivcov, ide predovšetkým o individuálny úspech ako o úspech strany. Občana v obecných voľbách zaujíma to, čo pre neho ten ktorý kandidát spravil a je mu jedno, či nosí modré alebo červené tričko. Aj preto nezávislí poslanci žali úspech, ale to je teraz o inom… Špekulovať môžeme aj do akej miery sú nezávislí závislými kandidátmi a z ktorého vreca sa čert vykľuje.

Preto si myslím, že Kaníkov návrh má svoje racio a keby som mal legislatívnu silu, podal by som návrh na zavedenie imperatívneho, viazaného a závislého mandátu. Hoci ten sa uplatňuje len v minime krajín.