Lekcie pokory

Mesiac mi trvalo, kým som dokázal stráviť výsledky nedávnych komunálnych volieb. Počas tých dní plných agónie, rozčarovania, bezradnosti, sklamania som si položil azda tisíckrát otázku, prečo občania majú voči politike takú skepsu a averziu. Áno, odpoveď by sa u drvivej väčšiny zhodovala a nebola by vôbec ťažká. Politika premenila ústavné právo občana (uplatňovať si aktívne volebné právo) na obťažujúci element plný nedôvery – z nej vzniká frustrácia a tá ma svoje následky. Trúfam si napísať, že 90 percent Slovákov a Sloveniek prejavuje voči politike značnú časť apatie v kombinácii s nezáujmom o veci verejné. Navyše aj viera v čisté úmysly politikov je na bode, pri ktorom sa voda dostáva z kvapalného skupenstva do pevného.

Často sa stretávam a diskutujem s ľuďmi, ktorí sú v politike zainteresovaní a hľadajú východisko z morálneho úpadku. Nemusia to byť pritom len politici, ale aj akademici na úrovni vedeckých pracovníkov či pedagógov. Včera som o etike v politike diskutoval aj s riaditeľkou Inštitútu politológie na Prešovskej univerzite a po analýze súčasného status quo sme dospeli k rovnakému záverečnému názoru – slovenská politika momentálne zažíva svoju najhlbšiu krízu v rámci existencie Slovenska. Kríza zároveň prináša množstvo negatívnych dopadov.

Varujúci je dopad (vo vzťahu občan – politik) najmä vo volebnej účasti. V Európe končíme so železnou pravidelnosťou na poslednom mieste. Voľby do Európskeho parlamentu sú lákadlom pre 13 percent voličov a to je zahanbujúca cifra. V prepočte z celkového počtu oprávnených voličov 4 200 000 sa k urnám dostane pol milióna. Len o čosi vyššie percento je v krajských (župných) voľbách – cca 20%, komunálne voľby majú dvakrát väčší výtlak, ale stále to je pod hranicou 50-tich percent.

Politici vymýšľajú (napokon sú za to aj platení) návody ako pritiahnuť voliča k urnám. To je v poriadku. Akurát tie návrhy sú tak scestné, že skôr vyvolajú úsmev na tvári. Richard Sulík a jeho liberálna SaS chce dať za uplatnenie svojho volebného práva (rozumej účasť vo voľbách) deň voľna. Pri aktuálnej percentuálnej miere nezamestnanosti to nie je šťastné riešenie. Nezamestnaných (tých je napríklad v takom rimavsko-sobotskom okrese neúrekom), tento moment neodlepí z domáceho pohodlia. Nezabúdajúc, že by išlo opäť iba o zvýhodnenie istej časti obyvateľstva (občanov v produktívnom veku). Úľava by sa netýkala napríklad vysokoškolákov (tých je dnes vzhľadom na množstvo univerzít požehnane), teda vekovej hranice 19-25 rokov a ani dôchodcov (invalidných, výsluhových, starobných). To sú nezanedbateľné počty obyvateľov bez voličskej motivácie.

Ani ďalšie návrhy v rámci rôznych daňových úľav nemali možnosť dostať sa do parlamentu čo i len do prvého čítania. Ak chceme zvýšiť voličskú účasť, pomôže len jediný faktor. Zmena ústavného zákona a z práva spraviť povinnosť. Tak ako to je napríklad v Belgicku. Ak v tejto krajine neprídete do volebnej miestnosti, dopúšťate sa priestupku a následnému finančnému trestu. Ak pravda, nemáte vážne zdravotné problémy (kóma).

Je ale otázne, či toto donútenie by malo u nás význam. Predpokladám, že množstvo hlasovacích lístkov by bolo neplatných, čistých, nepopísaných, pretože – a tu je hlavný problém – niet koho voliť bez výčitiek svedomia. Stúpenci OĽaNO (status I.Matoviča) na sociálnej sieti prišli s myšlienkou, aby si volič sám vybral kandidátov. Dostal na papieri menoslov a zakrúžkoval tých, ktorým verí a ktorí sú hoci aj z rôznych politických subjektov. Nehovorím, že je to od reality odtrhnutý nápad urobiť z pomerného väčšinový volebný systém, ale… v parlamente by zavládol neuveriteľný chaos a práve vtedy by dostala korupcia zelenú.

V Švajčiarsku existuje forma otvorených kandidátok (na hlasovací lístok môžete dopísať meno kandidáta z inej strany), ale politická kultúra v tejto krajine je diametrálne odlišná ako u nás. Nehľadiac na ekonomický faktor a priemernú mzdu v krajine. Navyše v švajčiarskom parlamentnom systéme fungujú len štyri strany, ktoré sú až na ojedinelé výnimky, neustále v zákonodarnom zbore a funguje tam aj tzv. rotujúci prezident, ktorý sa mení každý rok (každá politická strana má vo volebnom štvorročnom období svojho zástupcu). Aj preto tieto Matovičove úvahy o volení si tých najlepších nemajú v našom systéme miesto aj vzhľadom na abnormálne množstvo politických strán.

Voličský nezáujem je jedným z hlavných faktorov totálneho úpadku slovenskej politiky. V nej chýba morálka. Nemecký sociológ Max Weber hovorí vo svojom diele „Politika ako povolanie„, že pre pozitívne fungovanie politického systému nie je dobré, ak vládne na poste premiéra iba jedna profesia – právnici. V slovenskej histórii bolo zo siedmich predsedov vlád až 5 politikov s právnickým vzdelaním. Netvrdím, že premiérom má byť remeselník, robotník, učiteľ (napokon nemá na to dostatočnú kvalifikáciu), ale možno schopný manažér. Keď v Česku padla vláda, prezident Václav Klaus vymenoval úradnícku vládu na čele s Jiřím Fischerom, ktorý dovtedy zastával významné funkcie v bankovom sektore. Dodnes je táto vláda v Českej republike považovaná za najkonzistentnejšiu a najmorálnejšiu. Viera v českú politiku bola vtedy väčšia ako kedykoľvek predtým a bude zrejme aj kedykoľvek potom.

Fungovanie Fischerovej vlády, ktorá mala pôsobiť len necelý polrok, bola taká bezproblémová s dôverou u občana, že si svoju „životnosť“ predĺžila o dvakrát taký čas. Ak nemáte kauzy, tak je cesta k dôvere jednoduchšia v kontraste s politickými prešľapmi Paroubka, Topolánka, Nečasa…. Ich dôveryhodnosť podlomili aj súkromné záležitosti. Všetci traja kopírovali svoj intímny príbeh, opustili svoje manželky a našli si kolegyne z blízkeho pracovného okolia. Občan na to citlivo reaguje. Navyše v čase ich vládnutia boli v parlamente krehké väčšiny a tak bujnelo kupovanie poslancov, tým pádom aj korupcia kvitla rýchlejšie ako v susedných krajinách…

Aféry a kauzy ešte nikto nikdy neutajil. Kto sa už dostal na tenký ľad, skôr či neskôr sa pod váhou vlastnej amorálnosti, podlomil. Viera v poctivú politiku sa preto stratila. Na jednej strane chápem občanov, že radšej nepôjdu voliť, ako sa rozhodovať pre menšie zlo. Zlo je vždy zlo, nedelí sa na menšie a väčšie. Na druhej strane je ale otázne, či aj voľba nezávislých (údajne politikou nepoznačených) kandidátov je tým správnym riešením. Každý nezávislý je na niekom a niečom závislý. Dokonca si myslím, že nezávislý kandidát je mačkou vo vreci Vo viacerých prípadoch pochybujem o spôsobilosti a odbornosti tých, ktorí vo voľbách uspeli len na základe svojho občianskeho aktivizmu a stali sa štatutárnymi orgánmi miest a obcí. Čas nám všetkým ukáže, či zbierať odpadky alebo funkcie  je to isté ako tvoriť obecný rozpočet, či úspešne čeliť tlaku developerov, investorov a záujmových skupín.

Pre všetkých štatutárov i poslancov na rôznych úrovniach bude obzvlášť ťažké premeniť nedôveru na dôveru. Morálne hodnoty slovenských politikov (aj komunálnych) sú v globále momentálne v recesii. Musíme ale priznať, že časť morálneho bahna doniesol na politickú scénu aj samotný zdroj moci – teda občan. On nastavil mantinely, čo si politik dovolť môže a kam až môže. Ak mu napríklad prekáža prílišná pravicová atomizácia, chybu za stav krajiny hľadá v politickom protipóle. A ak kritizuje sociálnych demokratov, voliť aj tak nepôjde, lebo z toho množstva pravicových strán niet koho preferovať

Pravdupovediac, nepoznám taký recept, ktorý by upravil vzťah občan – politik. Formulky – menej kradnúť, viac sa starať o občanov, prijímať dobré zákony sú aj napriek súčasnému pozitívnemu ekonomickému rastu – len bezvýznamnými a ťažko splniteľnými formulkami. Morálka je totiž  len nepísaný zákon. A čo je nepísané, nemusí byť dodržiavané. Slovenskej politike by možno pomohol imperatívny mandát (ten sa napríklad uplatňuje v Nemecku) a potom by aj povinné voľby neboli pre voličov obmedzujúcou záťažou a zbytočnosťou.

Ak Vás článok zaujal, prosím o jeho zdieľanie a názory do diskusie. Ďakujem