Stačilo zopár zázračných ružových tabliet v kombinácii s horúcim čajom a teplom mojej hotelovej postele a chrípka (alebo aká pliaga, diagnózu som si neurčil) sa zo dňa na deň dostávala pomaly, ale isto na ústup. Našťastie, do práce som chodil zavčas ráno pri minimálnom, takmer žiadnom počte mojich kolegov. A to bolo šťastie (lebo my sme taká súdržná partia, že ak v niečom ideme, tak všetci). Kolegovia sa schádzali až okolo desiatej predpoludním a to už som súc prepitý Coldrexom, bol takmer fit. Presne ako v reklame – požijete, či aplikujete nejakú „zázračnú“ farmaceutickú novinku v krásnom obale s perfektnou grafikou a dokonalým modelom, či modelkou a hneď je z Vás úplne iný, predovšetkým zdravý človek. Ani najlepší lekári s desiatimi atestáciami nedokážu spraviť s telom to, čo reklamné produkty :). Najhoršie som mal teda v priebehu dvoch – troch dní za sebou a keďže v ten týždeň sme nevysielali žiaden tenisový priamy prenos, hlasivky si mohli dať pauzu a prakticky nemali veľa práce. Ona je totiž závislá najmä od hlasu.
S miznúcou chrípkou som ale očakával aj odchod neželaného hosťa. Hrčky. Presurfoval som na internete množstvo článkov o uzlinách, naučil som sa o príznakoch rôznych druhov chorôb, pri ktorých vznikajú. Stále som však bol pokojný. Zväčšené uzliny (tejto diagnóze som najviac veril a bol som presvedčený, že žiadna iná byť nemôže) vydržia s Vami pomerne dlhú dobu – niekedy mesiac, niekedy dva a potom šmitec. A tak som si na svoju „novú kamarátku“ začal postupne zvykať. Spolu som s ňou zaspával, spoločne sme sa stravovali, chodila so mnou do práce, bola trpezlivá, keď som rozprával a namáhal čeľusť, hrtan a aj hltan. Vydržala moje športové výkony, jednoducho, nerobila žiadne problémy. Ideálna partnerka. Nepútala na seba pred druhými svojim objemom zvýšenú pozornosť, nikoho nedesila – nedávala o sebe znať. V tom tukovom priestore jej bolo fakt dobre, okrem mňa nik o nej ani len netušil. No a tým, že sa správala nenápadne, začal som na ňu aj miestami zabúdať. Sem tam som si podvedome hrabol prstami pod jej nové bydlisko, ale myšlienky som výhradne sústredil na blížiace Vianoce, školu, rodinu a prácu.
December ubehol veľmi rýchlo – dvetisícdvanástka podala štafetový kolík dvetisíctrinástke. Všetci sme boli o rok starší, navyše moja narušiteľka zdravotného a duševného pohodlia bola nielen o ten rok, ale aj o nejaký ten centimeter väčšia. A vtedy som si povedal:“nie je všetko kóšer s kostolným poriadkom“. Stále som sa však nikomu nezdôveril, že nežijem v monogamnom vzťahu. Ani rodičom, ktorí celý život prichádzali a prichádzajú s pacientmi v bielych plášťoch do styku. Ešte to tak!! Panika mojich stvoriteľov by mi chýbala najviac k šťastiu. Viem si predstaviť, ako by ma ťahali od špecialistu k špecialistovi.
Červík pochybnosti ale hlodal stále viac a viac a keďže som šťastný otec troch potomkov, musel som myslieť predovšetkým na svoju rodinu. Strach nesmel mať v mojom živote prioritu. Priznám sa, odmalička mám fóbiu z nemocničných priestorov a lekárov sa bojím ako čert kríža – nemocničný odor vo mne zanecháva hrôzu a des. Biely pracovný odev vyvoláva napätie, krvi by ste sa mi nedorezali. A própos, krv… Keď vidím tú červenú životodarnú tekutinu, blednem. A keď blednete, dostávate sa do mdlôb. Takže čo i len malé pomyslenie na to, aby som navštívil odborníka na netradičné útvary v tele, na hrčky, sa veľmi rýchlo vyparilo. V chemickom žargóne povedané – ako amoniak.
„Čo teraz?“, táto jednoduchá otázka skrývala veľmi ťažkú odpoveď. Prenasledovala ma všade. Aj keď som sa snažil zamestnať hlavu prácou, či myšlienkami na iné dôležitejšie veci, vždy ma prepadla nepripraveného a vtedy keď som to nečakal. Napríklad, keď mi manželka čosi vysvetľovala, ja som flirtoval v podvedomí s ňou. Stačilo! Dlhé dni som sa hotoval na chvíľu, keď sa konečne zdôverím a o mojom, vtedy dvojmesačnom probléme bude vedieť každý. Teda najprv tá, ktorej som na konci minulého tisícročia povedal pred oltárom svoje ÁNO. V jeden mrazivý januárový večer, keď už deti spali, som vysypal to, čo som dlho nosil v hlave, na srdci, ale hlavne pod sánkou. „Vieš, nie si jediná, na koho každý deň myslím“, tieto slová sa drali z úst ťažko, ale svoju „kamarátku“ som prezradiť už musel. „Žijem s ňou asi dva mesiace, možno viac – oficiálny vzťah sa však začal v novembri“. Reakcia manželky prišla skôr ako som čakal, či skôr nečakal….
Celá debata | RSS tejto debaty