Lekcie pokory

Keď som ako 18- ročný elév denníka Šport, v lete 1995, po prvýkrát uvidel Slovenskú televíziu zvnútra, ústa som mal dokorán otvorené. O dva mesiace neskôr ma čakal nástup na Vysokú školu, na katedru žurnalistiky a tak som bol v Bratislave o čosi skôr. Aby som spoznal žurnalistický svet aj z praktickej stránky. Kamarát z detstva, Marcel Merčiak (v tom čase takisto nováčik, ale v televíznom tíme) ma sprevádzal zákutiami azbestovej budovy a zoznamoval s ľuďmi, ktorí vyrábali športové prenosy a spravodajstvo. Bol som presvedčený, že v novinách dlho nevydržím, veď mojim snom bolo stať sa športovým komentátorom.

Vtedy som na chodbe na druhom poschodí výškovej budovy stretol prvýkrát Janka Plesníka. Poznal som ho z obrazovky, prvýkrát som ho videl naživo. Nechýbal mu jeho tradičný, nikdy nemiznúci šibalský úsmev na tvári. Zoznámili sme sa. Vtedy som ešte netušil, že už o necelý mesiac budem jeho nový kolega a dokonca budem sedieť s ním, i kolegom Vladom Gendom, v jednej kancelárii.

Janko Plesník prichádzal do práce vždy medzi prvými. Vždy sa postaral o odvoz detí do školy, bol vzorným otcom. Predsa len, večerné posedenia pri „kofole“ nás mladých (Merčiaka, Gendu, Kováča) niekedy zmohli viac. Vždy keď som otvoril „ráno“ dvere do kancelárie, čakalo ma tradičné: „Ďoďu, ako bolo…“ . „Plesko“ (ako sme Janka volali) nás okamžite nakazil dobrou náladou a vtipmi sršal celý deň. Z práce sme nikdy neodchádzali unavení a do nej nikdy nie frustrovaní, čo je dnešná diagnóza väčšiny pracovníkov RTVS.

Janka ste nikdy nemohli vidieť v stave amoku, nikdy sa nepúšťal do konfliktov, nikdy sa nehádal. Všetko riešil chladnou hlavou a s patričným pátosom. V HRŠM (Hlavnej redakcii športu a motorizmu) STV boli vtedy dve partie – delili sme sa na „starých“ a mladých. Televízia vtedy po prepustení šiestich zamestnancov (Gabáni, Dobiš, Hollý, Kríž, Guman, Pavlík) doplnila zásoby čerstvou krvou a Janko spolu s Milanom Michaličom boli našimi tútormi, ktorí nás zasväcovali do tajov spravodajskej výroby.

O tri roky neskôr ma čakal prvý vážny priamy prenos (ak nerátam súhrny z olympiády v Atlante 1996), na ktorý som šiel práve s Jankom. V autobuse do Považskej Bystrice, kde sa hral hádzanársky zápas s Karvinou, vládla perfektná nálada.ˇŠéfoval jej humorom obdarený, dnes už nebohý Tibor Donoval. Boli to chvíle, ktoré už nikdy nezažijem. Janko sedel 30. mája 1998 vedľa mňa a dával mi rady, čoho a čomu sa mám vyvarovať pri prenose. Ako riešiť hluché pauzy, ako narábať s prípravou, štatistikami, ako neplytvať faktografiou a číslami.

Prvý priamy prenos som mal za sebou, myslím, že úspešne, ale to bola aj veľká zásluha Janka Plesníka. Človeka, ktorý si získal srdcia mnohých divákov, veď inak by nebol pravidelne nominovaný v rôznych televíznych anketách. Jano nikdy nepokazil zábavu, do našej mladej partie zapadol. On bol napokon vždy večne mladý.

Keď som v máji 2003 opúšťal svoju alma mater, stlačil mi pri rozlúčke s redakciou  ruku presne tak, ako pred ôsmimi rokmi. A opäť so šibalskými očami, hoci tentoraz bolo v nich cítiť aj nostalgiu so spomienkami na prežité. Osem rokov zážitkov s Jankom Plesníkom by zaplnili jednu knihu.

Za 20 rokov som odkomentoval stovky priamych prenosov,  podľa mojich štatistík sa blížim k cifre 2000. Na ten prvý ale nikdy nezabudnem a budem ho mať v živej pamäti…

Správa o Janovom konci v RTVS ma neprekvapila. Vedel som už roky, že verejnoprávna TV už nie je jeden jednoliaty celok, ktorý sa drží aj v zlých časoch. Ktorý dokáže prekonať aj krízu individuálneho charakteru. STV sa po mojom odchode stala inštitúciou, v ktorej vzťahy vychladli. Preto som vedel, že po jeho jedinom faux pas príde ortieľ najtvrdší Napriek tomu, čo Jano za tie dekády rokov strávených v STV a pre STV urobil. Mrzí ma to. Zaiste, človek môže zlyhať a musí byť pripravený na následky, ale niekedy sa berú do úvahy aj poľahčujúce okolnosti. V trestnom práve to tak funguje.

Napriek tomu, alebo kvôli tomu – Jano, veľká vďaka za všetko, Jedna brána sa zatvorila, ale ďalšie sa otvoria. To som si hovoril v 2003 aj ja.

P.S.:  Prosím o zdieľanie,  Jano si zaslúži,  aby ho čitatelia poznali takého, aký skutočne je…. Vďaka