Lekcie pokory

Meno Richarda Sulíka som prvýkrát zaregistroval z jeho blogov (pred siedmimi rokmi), v ktorých okrem kritiky sociálnych demokratov hľadal posily pre svoj nový tím odborníkov.Ten sa mal časom transformovať na politickú stranu. Niekedy v novembri 2008 sa štyri hlavy (Robo Mistrík, Jožo Mihál, Rišo Švihura a Richard Sulík) dali dokopy a vytvorili projekt, ktorý mal zaplniť dieru v stredovom priestore politickej scény.

Prostredníctvom sociálnych sieti a blogov (nie nadarmo sa hovorí, že SaS je internetová strana) sa do tímu zapracovali ďalší – napríklad Ľubo Galko na Sulíkovu výzvu, čím chce konkrétny uchádzač zaujať, reagoval slovami: dajte si moje meno do google a budete vedieť, kto som… Dnes je bývalý minister obrany, ktorý ako prvý prišiel v krátkej Radičovej vláde o hlavu, predĺženou pravou rukou lídra strany…

Práve Galko, dúbravský rodák, bol ten, kto ma postavil na kandidátku liberálov vo voľbách do VÚC v roku 2009 a uviedol do komunálnej politiky. Vtedy skutočne strana Sloboda a Solidarita fungovala ako dobre namazaný stroj, percentá v prieskumoch pribúdali, motivácia rástla. Práca pre tvoriacu sa stranu mala význam. V drvivej väčšine mladí ľudia (členovia, sympatizanti, aktivisti) dokázali vytvoriť výbornú atmosféru na rôznych podujatiach, mítingoch, čo sa odzrkadlilo aj pri samotnej Road Tour (predvolebná kampaň 2010). Kolektív bol však utužený už dávno predtým, pri zbere podpisov pod referendum. Bolo síce neplatné, ale koniec koncov – strane pomohlo do parlamentu v júnových voľbách 2010, aj vďaka sile kolektívu, ktorý naozaj ťahal iba za jeden povraz.

Základom výborného volebného výsledku bol aj kvalitne spracovaný volebný program, v ktorom nechýbalo 120 nápadov ako zmeniť krajinu k lepšiemu. Lenže až čas ukázal, koľko z bodov sa podarilo splniť a do akej miery mali svoju relevantnosť. Účasť vo vláde pri spravovaní krajiny priniesla neželaný efekt – pomalý úpadok strany podľa príslovia – pýche predchádza pád. SaS obsadila štyri exekutívne úrady, líder partaje sa stal druhým najvyšším ústavným činiteľom…Lenže vedenie strany stratilo zmysel pre realitu a pozabudlo aj na tých, ktorí v čase nečase presviedčali ľudí o správnosti liberálnej voľby.

Richardovi Sulíkovi nekontrolovateľne stúpla sláva do hlavy a začínal byť pre blízke stranícke okolie názorovo intolerantným. Často sa nechal počuť – že on je predseda strany a republiková rada v jednom. Interná komunikácia začínala byť stále horšou, regióny sa dostávali do ofsajdu, rovnako ako spoločný cieľ – spraviť zo strany najsilnejšiu pravicovú stranu (k čomu ale nebolo ďaleko).

Lenže Richard neudržal balónik naplnený programovými cieľmi v ruke, pustil ho a zároveň s ním sa spustila ako lavína aj séria jeho prešľapov, ktorých sa vrcholný politik musí za každú cenu vyvarovať. Lenže jeho vlastná egocentrickosť bola silnejšia ako protokol a tak sa predseda liberálov ocital na stránkach bulvárnych médii zrazu v negatívnom zmysle slova…. Bol ľahkou korisťou pre striehnucich paparazzi, verejným miestam sa totiž nevyhýbal. Užíval si svoju politickú slávu plnými dúškami. V rozlete ho nepribrzdilo nič. Neriešil, že strana (síce na vrchole a bez káuz) pomaličky stráca v prieskumoch na percentách, že kolektív už nie je taký jednotný a pevný ako mesiace predtým. Do strany sa prestali prijímať noví členovia (dôvodom mala byť vraj ich vypočítavosť), ďalší kreatívni, iní zas s dobrými nápadmi a snahou pomôcť strane zostali bokom. Do straníckych štruktúr sa nedostali ani takí, ktorí od prvopočiatkov stáli v mraze a zbierali podpisy aj pre zaregistrovanie strany na Ministerstvo vnútra. Strana bola elitárska, drvivá väčšina členov bola z Bratislavy a nikdy nepresiahla číslo 300.

Za 16 mesiacov v pozícii predsedu parlamentu toho Richard Sulík stihol veľa… 

Silný gastronomický zážitok a bohaté raňajky v spoločnosti Mariána Kočnera a TV Termostat odobrala strane ďalšie body a pobúrila viacerých členov SaS.

Serióznosť druhého ústavného činiteľa krajiny presiahla mieru konvencie a spoločenského správania sa.

Na spoločnom obede s diplomatmi. Etiketa bola vtedy Sulíkovi ešte neznámym pojmom.

Týmto lietadlom Hawker Beechcraft Premier IA sa vybral Sulík s tajnými kamarátmi na večeru do Salzburgu. Svoj let zbytočne tajil, čím vznikol tieň podozrenia.

Október 2011 bol posledným mesiacom, v ktorom sa mohol Richard Sulík „opíjať“ slávou z politickej moci. Prišlo spojené hlasovanie o eurovale a vyslovení dôvere vláde a tu narazila kosa na kameň. Euroskeptik Sulík akúkoľvek pomoc Grécku odmietal, jeho názor musel prijať takmer celý poslanecký 22 členný klub (Matoviča Sulík z klubu vyhodil za iný názor). Ostatní koaliční partneri verili, že Sulík predsa nezloží vládu a názor na poslednú chvíľu v rámci pudu sebazáchovy zmení, ale nestalo sa. Vláda padla a tým sa začala aj apokalypsa ďalšej liberálnej strany na Slovensku.

Ani táto nečakaná facka však predsedovi strany SaS neubrala na jeho nekontrolovateľnom a nevypočítateľnom správaní. Pred necelým rokom opustil parlament, aby zamieril po pre neho úspešných eurovoľbách do Bruselu, teda do sídla Únie, ktorú nemal v láske. Po čase dokonca opustil aj liberálnu frakciu, aby sa stal členom konzervatívcov. Jediné ale čo nezmenil – bola názorová intolerantnosť.Tá mu zostala od dôb, odkedy Sulíka osobne poznám. Vyšperkoval ju pred pár dňami pri čakaní na výsledky referenda o „tradičnej rodine“  tričkom, ktoré ukázalo a dokázalo to, čo si Sulík myslí o názorových oponentoch. Neskôr sa ospravedlnil, napokon musel, lebo  tlak verejnej mienky bol silnejší…

Slobodu a Solidaritu od jej vzniku už opustilo množstvo členov, rozhodne to však nebolo kvôli strate liberálneho presvedčenia. Dôvodom sú vždy len samotní ľuďia. S tými, ktorým chýba sebareflexia a kompenzujú ju prílišným egocentrizmom a intrigami, sa spolupracovať úspešne v prospech strany nedá. Napriek tomu si myslím, že SaS ešte nepovedala posledné slovo – je predvolebný rok, boj o liberálneho voliča sa s novým subjektom na politickej scéne SKOK! (odídenci z SaS) len začína. Je otázne ale, či to slovo nebude posledné, lebo preferenčné prieskumy rôznych agentúr stranu s výborným štartom do parlamentu nepúšťajú. Práve naopak, kredibilita liberálov padá ďalej a ďalej….

foto (c) TASR, SITA