Pracovné príležitosti ostatných týždňov mi nedovolili byť často s mojou milou rodinkou. Preto som jeden z výnimočných víkendových voľných dní využil aj na to, aby som manželku odtrhol od keramickej platne a spoločne s našimi troma ratolesťami si spoločne spravili prechádzku po bratislavskom rozkopanom Starom Meste a zakončili ju návštevou jednej z pizzérii (hoci vzhľadom na ponúkaný sortiment by sme toto zariadenie mohli pokojne nazvať aj reštauráciou). Príjemné prostredie zašité vnútri dúbravského sídliska, všade vôkol ticho, absolútne pohodlie. Proste balzam znásobený čašníčkou, ktorú som videl vôbec po prvýkrát. Hoci do spomínaného gastronomického zariadenia chodievam dosť často. Mám to blízko z domu a majiteľ je kamarát.
Celý čas strávený v pizzérii však nebol len o aspektoch, o ktorých som písal vyššie, ale predovšetkým o samotnom vystupovaní a prejave (predpokladám) slečny, ktorá s úsmevom na tvári obsluhovala hneď niekoľko stolov. Nebola to obyčajná čašníčka. Komunikatívnosť, ochota, starostlivosť, radosť z práce, milé vystupovanie, snaha, aby žiadnemu konzumentovi nič nechýbalo. Sršala z nej neuveriteľná energia. Nie, s niečim podobným som sa nikdy nikde nestretol. Vždy niečo chýbalo. Chvíľami som mal pocit, že nie som na Slovensku, ale niekde v inej galaxii (česť výnimkám).Keď sme odchádzali, mal som vnútorne dobrý pocit a vieru v to, že existujú ľudia, ktorí majú svoju prácu radi a vážia si ju. A tešia sa do nej
Nemám to vo zvyku, ale chcel som na druhý deň napísať majiteľovi – známemu a poďakovať mu za neuveriteľný zážitok. Lebo niečo podobné zažijete len raz za čas a je to tak milé, že si to proste pochvalu zaslúži. Nestihol som. Majiteľa – známeho som stretol osobne a tak som vyjadril poklonu priamo. Myslím, že bol rád a poďakoval. „Vieš. Ona má zdravotný handicap a nikto ju nechcel zamestnať. Nemá dolnú končatinu,“ prezradil a mne chvíľu trvalo, kým som sa nadýchol. Na viac som sa v tej chvíli nezmohol.
Táto informácia má držala ešte dlhé hodiny a zostane mi v hlave až do konca života. Ešte viac som si začal vážiť človeka, ktorý jej tú šancu dal. Reštauračné zariadenie, ktoré vlastní, dostáva na luxusnú úroveň. Chce sa posúvať ďalej a robí to naozaj veľmi profesionálne. Ale to ako prijal človeka so zdravotným handicapom, má pre mňa ešte väčšiu hodnotu. Človeka, ktorý vrátil dôveru v podobe absolútne na Slovensku ojedinelého vzťahu k práci a k zákazníkom. Ona tú prácu naozaj miluje.
Keď som premýšľal nad krokom môjho známeho – majiteľa, zrazu ma premohlo moje zlyhanie. Prd 12 rokmi som sa po odchode z STV stal šéfom športového oddelenia jedného z denníkov. Pamätám si ako som zdedil team ľudí, v ktorom bol aj redaktor s nižšou integráciou. Viacerí sa mi čudovali, prečo ho tam mám. Áno, spravil nejaké to faux pas, keď napríklad vbehol na tartanovú dráhu bezprostredne po skončení pretekov a ohrozil tak bezpečnosť ďalších atlétov. Pod tlakom ďalších „kuriozít“ som si „spravil názor“ a držal si „kvôli mienke“ od neho odstup. Správal som sa ako kretén, a dodnes na to spomínam ako jedno z mojich najväčších životných zlyhaní.
Správny šéf či riaditeľ nemá riadiť, ale viesť. Vedel som, že dotyčný redaktor má problém s písaním a jeho vyjadrovanie bolo na nižšej úrovni. Ale snažil sa. A mojou povinnosťou bolo viesť jeho kroky tak, aby sa zlepšoval. Mal som mu poskytnúť rady, ktoré by ho viedli k tomu, aby svoje chyby a nedostatky pomaly odstraňoval. Nespravil som tak. Po pol roku sa odsťahoval z Bratislavy spoločne s mamou, s ktorou žil v domácnosti, na Liptov. Už sa nedalo vrátiť to, čo som posr..
Neskôr som ho hľadal na sociálnych sieťach, cez google, aby som sa mu ospravedlnil. Lebo dodnes nemám čisté svedomie a neurobil som ani kúsok toho, čo bolo v mojich silách. Sú veci, ktoré si ponesiete v hlave celý život a za ktoré sa hanbíte. Nepomohol som človeku, ktorý to potreboval. Teda to, čo spravil môj známy. Dal šancu niekomu, koho inde všade odmietali. Toto svedčí o obrovskej ľudskej kvalite, ktorou nie je obdarovaný každý.Málokto.
Viacerí hodnotíme iných podľa prvého dojmu. Viacerí počúvame iba jednu stranu a robíme závery. Viacerí sa obklopujeme niemandmi poznačenými kariérizmom, priebojnosťou a rektálnym alpinizmom (rozumej riťolezectvom). Koľkí z nás chodia do práce s úsmevom na tvári a tešia sa na každé nové pracovné ráno? Koľkí z nás odchádzajú z práce s úsmevom? Koľkí? Tá slečna (alebo pani) áno. Handicapovaní nepotrebujú ľútosť, potrebujú príležitosť, A ja Ti za ňu, môj známy, ďakujem…. Aj keď tvoji kolegovia pripečú pizzu, jej horkosť tam nikdy nepocítim….
Celá debata | RSS tejto debaty