Lekcie pokory

To, že Slovensko trpí „občianskym deficitom“ je všeobecne známe (aspoň pre tých, ktorí sa o veci verejné zaujímajú) ! V porovnaní s krajinami od nás smerom na Západ zaostávame o jednu vekovú generáciu – o 20 rokov, to sú fakty! Ešte pred 89-tym sme ani len netušili, čo je občianska participácia, aké formy ponúka priama demokracia, aké sú možnosti občanov spolupodieľať sa na správe štátu. Infozákon neexistoval, verejné zhromaždenia a štrajky boli tabuizovanými témami.

V ostatných dňoch, dokonca i dnes, sa niektorí z Vás vyberú do ulíc, aby demonštrovali svoju nespokojnosť s chodom štátu, s podmienkami do akých sa dostali, v akých žijú, v akých (inými slovami povedané) živoria… Ale pýtam sa –  čo Vám táto demonštrácia prinesie? Demonštrovali ste naposledy aj pred troma rokmi pri kauze Gorila. Vtedy ste v januárových mrazivých podmienkach dostali poriadne studenú sprchu priamo  medzi oči z vodných diel a tankov (a vtedy Vás bolo po celom Slovensku podstatne viac). Spôsob ochrany pred nespokojnými občanmi nariadil človek, ktorý je dnes jedným z iniciátorov protestov. Ono, politik burcuje nespokojných vtedy, keď sa mu to hodí a keď potrebuje osviežiť značku svojej blednúcej politickej partaje. O nič iné, verte mi, nejde. Vám žiaden štrajk a ani iniciátor nepomôže, iba ak zvýši povedomie svojej strane. Aj na Daniela Lipšica by sme mohli v čase jeho ministrovania vytiahnuť kauzy, či na Matoviča a jeho kamaráta, ktorý mu v časoch počiatočnej slávy ponúkal údajne úplatok (potom si to nečakane rozmyslel – keď už tieklo do poslaneckých topánok, vysvitlo, že to bol to vraj iba vtip). Spomenúť by sme mohli Sulíkovu Sasanku etc. Pre osvieženie pamäte si spomeňte napríklad na Miklošovho Veriteľa, spomeňte si na „modré“ platinové sitká, na tunel Branisko a ďalšie prešľapy politických predstaviteľov a vykonávateľov štátnej moci. Korupcia vznikla z privatizácie z Mečiarových čias a tá je staršia ako demokracia u nás.

Po demonštrácii (kde sa vykričíte) napokon dôjdete domov, možno napaprčený, ale bez výsledku. Ráno sa prebudíte v tých istých podmienkach, v akých ste aj zaspávali. To Vám ručím. Demonštráciou korupciu určite neodstránite, nezmeníte ani systém fungovania štátu. Ste obyčajným komparzom, útočným štítom mocibažných politikov, akousi ruchovou stopou pre tých, ktorí majú silné nutkanie zažiariť v dave a v svetle reflektorov pred kamerami. Na to aby sa veci pohli správnym smerom, je legislatíva a práve na nej by mali spoločne zapracovať všetci poslanci zákonodárneho zboru. Vyťahovanie káuz pred občanmi formou orálnej, tvrdej, často vulgárnej kritiky je absolútne neúčinné. Upozorňovať majú média, určite nie politici! Tí majú riešiť systém a nie poukazovať na to, kto je ten zlý, kto je škodná v revíri – lebo, verte mi, všetci stoja už dlhé roky v jednom šíku. Ak vo futbale dvaja hráči odfláknu zápas, prehrá celý tím. Nikto sa nebude pozerať na priebeh, ale na výsledok. A ten výsledok je pre Slovensko, čo sa týka korupčných káuz – veľmi zlý. Korupcia sa odstrániť primárne nedá, systém fungovania štátu sa však zmeniť dá. Ako? Väčšou vymožiteľnosťou práva.

Dnes dáva demokracia imunitu predovšetkým darebákom. Šéf liberálnej SaS Richard Sulík a jeho družina mali v pláne urobiť zo Slovenska Singapur (považovaný za ekonomického východoázijského tigra). „To sa predsa nikdy nepodarí, je to čistý populizmus“, odvetil známy, čo dlhé roky žije na Novom Zélande. Keď dostal otázku prečo?, riekol: „ V Európe nemáte trest smrti„.

Demonštrácie rozhodne neovplyvňujú v hlavnej miere kauzy politikov, ale predovšetkým občianske sociálne pomery a z nich vyplývajúca frustrovanosť. Na Novom Zélande má každý nepracujúci občan nárok (od 16. rokov až do smrti) na cca 1200 eur mesačne (zhruba 30 percent populácie). Raz sa to volá podpora, inokedy penzia, či „emergency benefit“. Bezdomovci tam rozhodne nie sú sociálny problém, ale mentálny. Lebo oni si tie peniaze v lenivosti nejdú od štátu vypýtať, hoci nárok majú. Človek, ktorý je mentálne v poriadku, neskončí na ulici Po skončení školskej dochádzky sa Úrad práce ihneď informuje, či má dotyčný z čoho žiť. Áno viem, je to Nový Zéland. Ale k tomuto systému sa istým spôsobom dopracoval. Veď aj tam existuje miera korupcie, ale je trestaná!

A dostali sme sa k jadru celého problému. Zmeniť systém znamená brať na zodpovednosť politikov.Naša vymožiteľnosť práva je, žiaľ, európsky známa – extrémne nízka. Napríklad, v susednom Salzburgu prepukol škandál s rozkrádaním mestskej kasy. Zistilo sa, že v nej chýba 300 000 eur. „Smiešna položka“ na naše rozkrádacie pomery. Piatich radných obvinili a šup s nimi do basy – dostali tresty od 1,5 až po 5 rokov. K tomu pridajme fakt, že obžalovaní majú zákaz politickej činnosti na 10 rokov. Štát takýmto spôsobom dáva najavo, že si ctí ľudské a morálne hodnoty.

Čierne účty, biele kone, nástenkové tendre, schránkové firmy, úžernícke nebankovky, nízke príjmy… rozumiem, to sú fakty, ktoré Vás dnes vyháňajú aj v nepriaznivých podmienkach do ulíc, ale jedno majte na pamäti. Demonštráciou nevrátite človeku jeho ľudskú dôstojnosť, lebo kým sa nebudú ctiť nepísané zákony v podobe morálnych a etických princípov, dovtedy štát nad korupciou nevyhrá. Štát je taký silný, aký je jeho najslabší článok.