Lekcie pokory

Nejde pritom len o povianočný výpredaj ľudského kapitálu, ktorý sa kvôli kvantite alebo aj kvalite „nepredal“, resp ktorý už istá politická domácnosť nepotrebuje.. V tomto prípade hodno poznamenať, že burza s politikmi, známymi, neznámymi i nedocenenými je celosezónna, takže ak máte – milé politické strany i zakladatelia nových subjektov, záujem doplniť zásoby ľudských zdrojov do svojho tímu, smelo do sekáča – za dobré ceny. Má to jednu nevýhodu, tovar sa míňa a v marci 2016 bude už neskoro.

Ak máte ale iný problém, napríklad s nedostatočným počtom členov do parlamentného klubu, spomedzi „nezaradeného sektoru“ niekoho nájdete a finančný príspevok na chod Vášho „parlamentného rádu“ je Váš.

Bizarná situácia, ale žiaľ, v slovenskej politike reálna. Pripomína mi to vietnamsky, alebo čínsky trh na Miletičke. V krabiciach nahádzané šatstvo – jedno pre koho, či pre mladých, starých, dámy, pánov, slečny, chlapcov, psov či mačky. V konkurencii na Vás sa lepiacich spotených ľudí hrabete rukami čo najhlbšie, aby ste triumfálne vytiahli aspoň jeden kúsok do Vašej zbierky. Jedno, že to bude kostým pre mačku, keď tohto tvora doma ani nechováte. Jedno, že si z čínskej krabice uchmatnete dokrčené dámske šaty s nadmernou veľkosťou, hoci máte chabých 50 kilogramov. Nebol čas v tej rýchlosti premýšľať, čo je čo. A na čo sa to hodí. Príkaz znel jasne: za žiadnu cenu nič nenechať tomu druhému.

Berieme všetko, čo je lacné, hoci to nemá zmysel. Podobne ako v politike. Sloboda a Solidarita naplnila kvótu pre vytvorenie poslaneckého klubu tak, že vtiahla medzi seba dvoch nezaradených. Nemastného neslaného Eugena Jurzycu, bývalého ministra školstva za SDKÚ – DS a bývalého člena strany Juraja Drobu, ktorý pri predminuloročnom straníckom rozkole ušiel s Jozefom Kollárom, aby sa neskôr pripojil k Nove v liberálnej frakcii. A keďže sa Lipšic zachoval k liberálom tak ako sa zachoval, Juraj Droba zostal v slepej uličke. Chcel sa vrátiť do strany, ktorej bol spoluzakladateľom, lenže republiková rada liberálov povedala hlasovaním nie. Lenže v politike účel svätil, svätí a vždy bude svätiť prostriedky! V snahe získať financie i parlamentnú kanceláriu pre stranu, bol aj napriek nevôli úzkeho vedenia, aj Droba dobrý. Hovorí sa tomu: ako si strana nas.ala do huby…

Ale vrátim sa k výpredajom. A k strane, ktorá dlhé roky hrala prvú ligu. Hrala, teraz je už stará, nemotorná a opustená. Strana nemá peniaze – Palacku niet, Kuceja niet – navyše zamestnanci postrácali v tej smrteľnej agónii kľúče od Ústredia a tak sa ani východniarska odnož modrej strany na čele s Ondrejom Matejom nemohla dostať tam, kam mala právo. Prešovský líder SDKÚ-DS Matej si tak mohol pred bránami spievať známy Mullerov popevok – “ a do zámky už nepasuje viac môj kľúč„.

Spievať s nostalgickým duchom si môže aj najväčší slovenský snílek – Ľudovít Kaník:“Bolo nás jedenásť, zostali sme dvaja„. Taký počet tvoria aktuálne modrí v parlamente, ale ? Nádej umiera posledná. Kaník verí, je presvedčený, že do volieb bude mať strana dvojciferné číslo a opäť bude radosť žiť. Jednému však spoločne s predsedom Frešom nezabránil – straníckemu výpredaju. Takže kto máte chuť a neviete naplniť volebnú kandidátku, zopár kusov ešte zostalo…