Lekcie pokory

Práve dnes sfúkne, ak bude mať dostatok síl,  na svojej modrej narodeninovej torte 15 sviečok –  oslava, či skôr spomienka na zrod z kresťanskej lásky, tentoraz nebude v pompéznom a honosnom štýle, tak ako to bývalo predtým. Šampanské nepotečie silným prúdom, v kalichoch bude namiesto šumivého iba horký blen. Úsmevy gratulantov budú kŕčovité, stisk ruky vlažný a úprimné slová s blahoželaním sa zmenia skôr na kondolenčné. Oslavné spevy nahradia vágne tóny „Labutej piesne“ (keď labuť cíti svoju smrť, vydáva zvuky, ktoré pripomínajú spev).

Jej „druhý otec“ (prvý ju opustil, keď mala 12) dnes bezradne stojí pri nej, opustený s naivnou vierou, že sa z problémov ešte dostane. Diagnóza je však krutá – karcinóm v štvrtom politickom štádiu. Keď prišli prvé príznaky zhoršovania jej fyzického stavu, opustilo ju mnoho priateľov, aj takých, ktorí priateľstvo zo zištných dôvodov predstierali.

Keď sa narodila (na prelome rokov, desaťročí, storočí i tisícročí), pravý biologický otec (pôvodom železničiar)  sa ňou pýšil všade navôkol. Aj za hranicami krajiny. Všade ju vrúcne prijali. Jej existencia zmenila pohľad na krajinu, ktorá sa dovtedy zmietala v mocných pazúroch vladára. Znamenala väčší pocit slobody a ľudskej dôstojnosti. Čím ďalej, tým viac získavala na pôvabe a tak nečudo, že si ju národ obľúbil a videl v nej Bohyňu. Veľmi rýchlo sa stala vládkyňou. Lenže s jej vekom a čoraz väčším pôvabom zároveň rástol aj počet nápadníkov, ktorí jej začali dvoriť … Videli v nej nástroj moci.

Ona si mohla vyberať s kým bude oficiálne koketovať. Nechcela uraziť žiadneho a preto ukázala prstom na všetkých. Každý z nápadníkov mal však iné hodnoty, ktoré posúval do popredia. Jeden sa pýšil množstvom slobody, ďalší zas ohuroval morálnymi hodnotami, tretí zas vynikal skvelou maďarčinou. Falošní priatelia v snahe získať priazeň (a priamo cez ňu aj moc) začali na seba ukazovať prstom a žiarliť. Hádzali po sebe plné vedrá intríg, špiny a klamstiev. A aj keď sa neskôr udobrili, bolo to len naoko.

Biologický otec, ktorý si medzitým v rámci lepšej výchovy zaobstaral náhradnú matku – macochu, veľmi zle znášal škriepky. Vedel, že sú začiatkom konca. A keďže z pôvabu a veľkej obľúbenosti svojho potomka vybrakoval spoločne s vlastným príbuzným všetko čo sa dalo, nechal celé vzťahové bremeno na matku a odišiel. Ona sa naň pozrela s prekvapujúcim pohľadom a nevyslovenou otázkou. V skutočnosti mala dve, ale spojila ju do jednej.… „Áno, aj ja Brutus !“, zneli jeho posledné slová pred zbabelým únikom do zabudnutia..

Macocha sa po týchto slovách zosypala a zosypala sa aj tá, ktorú každý predtým velebil. Nápadníci sa napriek snahám nikdy nestali jej zákonitými partnermi. Trikrát to skúšali – žiť bok po boku v jednom zväzku – ale vždy sa našlo niečo, čo bolo silnejšie ako pevné puto. Ich priateľstvo bolo založené na falošných a nie spoločných ideách. Krása vládkyne vädla, pôvab mizol, ona chradla čím ďalej tým viac. Poddaní odišli z jej dvora, ľud sa otočil chrbtom.

Našiel sa síce ešte šarlatán, ktorý sa vžil do úlohy druhého otca. Modré okolie presvedčil, že on je práve ten, ktorý nezištne vylieči všetky neduhy. Verní mu uverili a dali mu požehnanie i splnomocnenie do rúk. Lenže on, bol šarlatánom len z vlastného presvedčenia. Nemal žiadne znalosti, skúsenosti, zázračné bylinky k uzdraveniu. Bol nepripravený.Nemal. Nepoznal. Nevedel. Nechcel. Iba zisťoval.

Strávil s ňou viac ako dva roky, ale za ten čas sa „ona“ pod jeho rukami ešte viac zmenila na nepoznanie. V negatívnom zmysle slova. Odborníci jej pri poslednej vizite vyriekli smutný ortieľ – ostáva jej posledný rok života. Dnes leží na smrteľnej posteli a na stolíku má tortu s 15-imi sviečkami…. možno ešte nájde silu v pľúcach a sfúkne ich. Ak nie, dohoria samé, tak ako pomaly dohára jej život…  A pritom je taká mladá.