Lekcie pokory

Manželka je na situácie, ktoré potrebujú rázne riešenia, nekompromisná. Aj preto z nej majú pri výkone jej investigatívnej práce mnohí respondenti (rozumej sťažovaní, úradníci, investori, exekútori, nebankoví podvodníci či verejný a štátny byrokratický aparát… ) prirodzený strach a rešpekt. Manželka vzbudzuje veľkú autoritu. Trúfam si napísať, že je jednou z najlepších, najdôslednejších a faktami, argumentami a najmä zákonmi najpripravenejších reportérov hľadajúcich spravodlivosť a pravdu na Slovensku a to som na prácu žurnalistov extrémne kritický. Môj názor, že slovenská žurnalistika upadá rokmi stále viac do žumpy je dávno známa. Ale existujú profíci, pred ktorými skladám pomyselný klobúk z hlavy. No a manželka je ten prípad, za čo si ju nesmierne vážim.

Ono – je skutočne paradoxná situácia, ak v jednom manželskom zväzku funguje človek bojujúci proti politickým nekalým praktikám. Človek, ktorý má o slovenskej politickej scéne nie práve najlichotivejší názor (ani sa nečudujem), bojuje za občianske práva a politikom a ďalším špekulantom proste neverí. Ja som sa zas pred piatimi rokmi dobrovoľne upísal diablovi, teda vstúpil som do politických vôd s presvedčením, že práve sociálno-liberálna demokracia je tou najlepšou alternatívou a možnosťou pre slovenského občana, ako sa môže mať v tej ekonomickej mizérii zvanej kríza, lepšie.. Viete si teda možno živo predstaviť, o čom sa najčastejšie hádame, ak sa vôbec do slovného sporu dostaneme. Obaja vnímame rozdiel medzi veľkou a komunálnou politikou rovnako, ale logicky každý z iného uhla pohľadu. Z mojej strany sa tomu hovorí firemná lojalita, z manželkinej –  pomenovanie „vecí pravými menami„. Miestami to vyzerá, že moja milá manželka ide proti nesprávne nastavenému systému a ja sa ho snažím obhajovať.  Je to ako manželský vzťah sudkyne a vraha – berte to iba ako príklad a s nadsádzkou. Ale vráťme sa k veci.

V ten večer – piaty januárový – vyšla zo mňa tá dlho utajovaná skutočnosť v podobe 11-tich krátkych slov (mimochodom, dlho – veľmi dlho – som naberal odvahu, či to dokážem vlastne povedať) – „mám niečo, čo ty nemáš, žijem s niečím, o čom nevieš“!  Vtedy sa začal odvíjať do dejových nití celý môj príbeh. Príbeh, kvôli ktorému píšem tieto blogy a v konečnom dôsledku vdychujem život mojej knižnej prvotine. Nebolo to jednoduché, inu, celý život som mal problém povedať ľuďom, známym, neznámym, kamarátom, komukoľvek pravdu priamo do očí, samozrejme, keď bola nepríjemná. Uprednostňoval som milosrdnú lož. Pragmaticky, také malé nevinné klamstvo sprvoti menej bolí, hoci je neskôr zákerné. Presne ako tá moja nová „priateľka“.

Hrdlo som mal v ten večer, či už noc, riadne zovreté. V ústach suchoty ako keď Vám prestanú fungovať slinné žľazy. Tep sa náramne zvýšil na frekvenciu po špičkovom športovom výkone, srdce búšilo ako keď premiérovo skáčete z lietadla s padákom. Oblieval ma studený pot! Ústa nie a nie odomknúť, horná pera sa nechcela odlepiť od tej dolnej. Pričom (údajne podľa kolegov a známych) rozprávam aj vtedy, keď nemusím. Moja prostorekosť a extrémna urozprávanosť dosiahla počas môjho života také rozmery, že sa aj na služobných cestách – súc osamotený- rozprávam s plafónom. Inak nezaspím, je to zotrvačník. Keď komentujete priame prenosy 6 až viac hodín denne, po príchode domov, či do hotela nezmĺknete na povel. To nejde. Potrebujete niekoho, s kým ešte prehodíte pár slov, zvoľníte tempo a pomaly začnete šetriť slovami. Ako keď uberáte plyn na Vašom aute a až potom zastavíte. Ale ak takého sparingpartnera nemáte po ruke, pomôže Vám už spomínaný strop Vašej izby, zrkadlo a sem tam zubná pasta.

Keď už som teda vyriekol pred manželkou jednu z najťažších viet môjho života, nenastal očakávaný chaos. Bol som prekvapený, ale pravdupovediac, čakal som to. Podvedome som totiž rátal s možnosťou, že moja drahá polovička (hoci hmotnostne a výzorovo tretina), každú započutú vetu aj tak najprv zanalyzuje. Diagnóza z povolania.  „Je to pravda, čo mi povedal, nie je to pravda?“, vírilo jej v ľavej časti bielej hemisféry.  Hmatateľné dôkazy sú najverifikovanejšie! Prstami šikovnejšej ľavej ruky dovtedy neznámy útvar veľmi rýchlo našla. Ono, na druhej strane, nebolo to hľadanie ihly v kope sena, to si musíme povedať na rovinu. Hrčka nie je špendlíková hlavička. Intuitívne som predpokladal, že žiaden uzáver v tej chvíli z jej strany nepríde. Najprv si určite zistí, čo to môže byť, či je to nebezpečné, aké to má príčiny, aké dôsledky a ďalších milión otázok, ktoré jej „vypľuje“ google, resp. iný prehliadavač. Ale zaužívané pracovné návyky pri postupe práce sa oklamať – v jej prípade – naozaj oklamať nedajú.

Manželka ide vždy z tej opačnej strany – hľadá negatíva. Komplikácie. Horšie závery. Tých sa chytá a tých sa potom drží ako kliešť. Ako mi neustále prizvukuje, vždy je lepšie byť pripravený na horšiu variantu a rátať s tým negatívnym. Opačný, konečný výsledok je potom o to sladší a príjemnejší. Pre mňa v tej chvíli ale opadol poriadny balvan zo srdca. Čo balvan? Hneď tri. Už som nebol s tajomstvom sám. Vedel som, že najbližšie dni mi už len môžu pomôcť. Aj keby som sa bál akýchkoľvek ďalších nasledujúcich strastiplných ciest (ktoré napokon logicky aj nasledovali), vedel som, že mám nad sebou a pri sebe niekoho, kto mi s krížom pomôže a nenechá to len tak….  Že ma prinúti robiť kroky, na ktoré by som sa sám nikdy neodhodlal.