Hneď po urgentných, extrémne rýchlych, priam bleskových vyšetreniach, som sa nedozvedel absolútne nič. Na stomatologickom RTG mi nezistili žiaden problém s čeľusťou a zubnými koreňmi, na „monitore sonografie“ som bol pod kĺžucim prístrojom s namazaným studeným gélom a ovládaný rukami pôvabnej mladej lekárky takisto čistý ako ľalia (žiadna mimoriadna zmena v anatómii tela). Po následných odporúčaniach primára otorinolaryngológie (ušno-krčného), aby som si kvôli nutnej histológii nechal vyoperovať dosiaľ neidentifikovaný objekt čo najskôr, trielil som späť do Bratislavy. Logické, histológia bola potrebná, aby sa potvrdila, resp. vyvrátila teória možného nádoru. Či už zhubného alebo nie. S najväčšou pravdepodobnosťou bola vylúčená zväčšená uzlina ako sprievodný jav nedoliečenej a nevyliečenej chrípky. Teda verzia, ktorú som živil a veril v ňu, ako v písmo sväté. Znela totiž pre mňa najmenej znepokojujúco.
Na jednej strane som teda z Prešova odchádzal spokojný, že mám záverečné skúšky z krku, čo je dosť paradoxné, lebo na ňom predsa len stále čosi zostalo, zväčšovalo sa a to vo mne vyvolávalo obrovský, stále väčší strach. Strach v synonymnom vzťahu s panikou, desom a hrôzou. Do vlaku som preto nastupoval citovo poddimenzovaný – so skleslou náladou, bez akéhokoľvek informačného posunu o mojom zdravotnom stave, stále s otázkou: „čo ďalej?“ Aj preto som sa počas celej jazdy rýchlovlakom smerom z východu na západ nedokázal na nič iné sústrediť, len na to, čo ma v najbližších dňoch, týždňoch, mesiacoch a možno rokoch čaká. V myšlienkach som si maľoval rôzne varianty, od tých najoptimistickejších, až po tie, ktoré sa nekončia happy endom.
Celý ten čas sa mi v podvedomí odohrával film s bývalým kolegom Milošom Kováčom. Človekom, ktorého poznalo vďaka športovým prenosom celé Slovensko. Žiaľ, teraz už píšem v minulom čase. Ale som presvedčený a verím, že dodnes prebýva v srdciach mnohých športových fanúšikov to jeho „tyčka- góóóól, Peter Bondra dáááva góoool !„, znie mi v ušiach dodnes. „Sekunda do konca, to už nemôžeme prehrať!! Sme majstri sveta, sme majstri sveta„, kto vtedy nemal pri najemotívnejšom športovom prenose všetkých čias slzy šťastia v očiach? Zimomriavkami bol obdarovaný každý, aj ten, kto sa športu vôbec nerozumel. Aj ten, čo si myslel, že vo futbale sa auty hádžu vidlami, rohové kopy kopú čakanmi a že sa ofsajd dá zjesť. Boli to práve Milošove slová z finále Majstrovstiev sveta v hokeji v zlatom švédskom Goteborgu, kde sme v roku 2002 porazili Rusov 4:3 a získali premiérovo najcennejšiu trofej. Prvú a nateraz poslednú. Stále je to najväčší úspech slovenského kolektívneho športu.
Pamätná fotografia z tých čias…
Tie slzy sa mi pri tejto spomienke a pamätných vetách – natrvalo zapísaných v pamäti – vrátili. Kotúľali sa lícom a bolo mi jedno, či som v kupé sám alebo ma niekto periférne sleduje. Stáva sa mi to často, že si z ničoho nič spomeniem na niečo nepríjemné. Vtedy pocity jednoducho nepotlačíte, najmä ak Vás prepadne myšlienka, ktorá nevyvoláva pozitívne emócie. Darmo zabránite slzným kanálikom, aby nevykonávali svoju činnosť a nespustili každý svoj mikropríbeh ukrytý v slanej kvapke.
Rýchlovlak pretínal jednu stanicu za druhou a s každou ďalšou sa mi vynoril vždy nový príbeh s Milošom. Stále mám v živej pamäti drnčanie telefónu na mojom pracovnom stole, vtedy ešte v Hradci Králové, kde sídlila televízia, v ktorej som už aktuálne pôsobil. Bol začiatok roka 2007. „Miloš je po smrti!“, znelo na opačnej strane. Nepovedal som adresátovi tejto smutnej vety nič, lebo hrdlo vyschlo a slovo, príhodné pre túto chvíľu, sa nenašlo, a aj keby sa našlo, tak by nevyšlo. Žiadna emócia, žiadna reakcia. Smrteľné ticho. Neuvedomil som si, že som kohosi stratil, kto bol na začiatku mojej profesionálnej kariéry a kto mi pomáhal orientovať sa vo svete športovej žurnalistiky.
S Milošom sme sa poznali od leta 1995, keď som nastúpil do redakcie športu dnešného RTVS. Boli sme vtedy mladá a kreujúca sa partia nových ľudí. Miloš pôvodne pracoval v banskobystrickom štúdiu, do Bratislavy dochádzal na týždňovky. Moderoval hlavné správy. Spolu s ďalšími kolegami Marcelom Merčiakom a Vladom Gendom sme dokonca spolu bývali v „Domčeku pod vodopádom“ – tak sme si nazvali televíznu ubytovňu. Za tie roky sme prežívali rôzne príbehy, zakaždým veselé, lebo Miloš smútok, hustú atmosféru nikdy nepoznal a keď bola vypätá situácia, vždy ju s bravúrou otočil na humor. Pamätám si, keď mi so šibalským úsmevom na tvári prvýkrát vystretou pravicou potriasol rukou a predstavil sa: „Ja som Miloš a na to niečo zjeme„. (Pojem zjeme pochádza zo stredného Slovenska… nevyjadruje príjem tuhej potravy, ale tekutej… )
Práca športových redaktorov a komentátorov nás všetkých bavila, napĺňala. Mali sme spoločné služobné cesty, výlety do televíznych zariadení, kde sa „šteľovala“ partia aj po tej nepracovnej stránke. Po vysielaní sme napríklad vždy zamierili do blízkych študentských krčiem v Mlynskej doline „na jedno„, aby sme ešte viac utužovali naše priateľstvo a kolegialitu trebárs s krígľom piva a sem tam i čosi tvrdším, samozrejme s jeho tradičným stredoslovenským: „kamaráti, priatelia, zjedzme„. A my sme zjedli, na kamarátstvo, na úžitok, na zdravie. Na to tretie zrejme, ako sa ukázalo, asi málo, žiaľ.
V roku 2003 sa naše cesty s Milošom rozišli. Ja som opustil verejnoprávnu televíziu, Miloš začal bojovať so zdravím. Po tom, čo dosiahol pri svojej premiére na svetovom hokejovom šampionáte svoj komentátorský vrchol (spomínané zlaté finále MS 2002), a ten dosiahne v našej profesii len málokto, prišli problémy s hlasivkami a hrtanom. Diagnóza bola krutá. Najhoršia aká mohla a môže byť. Svoj boj však znášal statočne. Vždy sa upieral o motto Viktora Kubala: „ono to vždy nejak dopadne„. Držala ho aj vnútorná pohoda. Napríklad, kým ostatná kritická časť našej redakcie prežívala neúspechy našich športovcov zle (najmä Marcel M.), Miloš hustnúcu atmosféru zaobalil do: „však chlieb a benzín lacnejšie nebudú„. Šíril absolútnu pohodu, skvelú náladu a keď bola ponorka, zanôtil stredoslovenské piesne. Taký bol Miloš.
Po nutnej operácii sa Miloš ešte ako tak dostával do života, ale na hlase to už cítiť bolo. Vrátil sa do redakčného procesu, ale problémy s rétorikou a dlhšími vetami už dávali znať, že staré dobré časy sa zrejme nevrátia. Ešte počas aténskej olympiády 2004 odkomentoval zopár prenosov, ten posledný hokejový z majstrovstiev sveta v roku 2005 medzi Českom a Kanadou. Nikto neveril, že je naozaj posledný. Zákerná choroba, žiaľ, vyzvala Miloša na druhý vzájomný zápas. Tentoraz nasadila agresívnejšie zbrane, silnejších hráčov a keďže psychika (základ úspechu) tentoraz Milošovi nestačila, reparát sa rakovine, žiaľ, vydaril.
Na Nový rok 2007 vo veku 36- tich rokov odišiel otec vtedy 10 ročnej jedinej dcérky Martinky a náš veľký, vždy skvelú náladu šíriaci, kamarát. Odišiel po takmer rovnakej diagnóze, aká sa začala realizovať aj u mňa. Hoci v tej chvíli ešte nebola potvrdená. Spomienka na Miloša v tej chvíli tak trpko bolela… a slzy tiekli pri spomienkach na veselé príhody s Milošom lícom až do Bratislavy. V mysli som mal už len jednu otázku: „čo bude so mnou?“ a jednu odpoveď: „Miloš, ja ju aj za teba vyprášim!“
Celá debata | RSS tejto debaty